“Angažovaný”: Podliak a udavač

Priznám sa meno Miroslav Slávik mi nič nehovorí. Nikdy som o ňom nič nepočul, až kým sa mi naňho neposťažoval tajomník Spolku Slovákov v Poľsku Ľudomír Molitoris. Vraj kade chodí, tade ich ohovára, podráža a diskredituje pred poľskou verejnosťou i slovenskými diplomatmi v Krakove i Varšave.

Na základe tohto podnetu som začal zisťovať, kto to ten štebotavý vták je. Svoju aktivitu tento zdatný podliak z Košíc vraj začal v Matici slovenskej. Po krátkom pôsobení v jej radoch veľmi rýchlo miestni i ústrední matičiari zistili, čo to je za falošne spievajúceho vtáka a z Matice ho slušne, ale rázne „vypojkali“.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Odvtedy sa rozhodol škodiť príslušníkom slovenského národa inde. Zameral sa na Slovákov v Poľsku, najmä na vedenie ich spolku, ktoré v neľahkých pomeroch a treba povedať i pri značnej ignorancii orgánov slovenského a predtým česko-slovenského štátu zápasia o svoju existenciu v nie príliš prajnom prostredí Poľskej rzeczpospolity.

Najskôr teda niečo o Slovákoch v Poľsku a ich organizácii. Slováci v Poľsku nie sú pozostatok nejakej diaspóry, ktorá sa dostala mimo Slovenska v dôsledku odchodu z materskej krajiny do cudziny. Roku 1920 (1924) sa rozhodnutím veľmocenskej arbitráže proti vlastnej vôli dostali mimo hranice svojej materskej krajiny, keďže novovzniknutý česko-slovenský štát ich vymenil za sliezske uhlie a úsek Košicko-bohumínskej železnice z Bohumína po Jablunkov.

Ich život v sanačnom Poľsku nebol ľahký, lebo poľské úrady ich odmietali uznať za Slovákov a vbíjali im do hlavy, často aj pažbami, že sú Poliaci, len si to neuvedomujú. Pražská vláda neurobila nič, aby zabezpečila u poľskej vlády rešpektovanie národnej osobitosti Slovákov na odpojených územiach Oravy a Spiša.

Po vojne sa len trochu pozmenil osud Slovákov na predmetných územiach. Roku 1947 podpísalo vtedajšie Česko-Slovensko s Poľskom zmluvu, ktorá mala okrem iného garantovať aj práva Slovákov a Čechov v poľskom štáte. Na jej základe bol založený i Spolok Slovákov a Čechov v Poľsku. Aj dobrá zmluva je nanič, ak sa jej signatári neusilujú o jej naplnenie.

Keďže Čechov bolo v poľskom Sliezsku ako šafranu, pražská vláda nikdy neusilovala, aby sa ustanovenia dodržiavali. A tak sa stalo, že v nacionálne silno cítiacom a správajúcom sa Poľsku zmluvou garantované práva Slovákov sa postupne strácali (podobne ako v Maďarsku). Zanikli plne organizované slovenské školy, zaniklo slovenské lýceum v Jablonke, kňazi odmietali slovenské omše v slovenských obciach.

Vyvrcholilo to až interdiktom neskoršieho pápeža, vtedy krakovského arcibiskupa Wojtylu v niektorých slovenských obciach, ktoré si žiadali slovenské omše. Ani vtedy (šesťdesiate roky minulého storočia) Praha v prospech obetí cirkevnej zvole nezasiahla. Však to boli len Slováci a ešte k tomu veriaci katolíci. Čo by sa otravovali.

Začiatkom 90. rokov minulého storočia sa aj pred Slovákmi v Poľsku otvorili nové perspektívy. Vo vedení Spolku, ktorý sa po rozdelení Česko-Slovenska premenoval na Spolok Slovákov v Poľsku, sa presadil mladý a ambiciózny Ľ. Molitoris. Ako dobrý manažér vedel, že len tí majú zabezpečenú budúcnosť, ktorí si sú ju schopní finančne zabezpečiť.

Od poľského a ako sa ukazuje ani od slovenského štátu veľkú pomoc nemohol očakávať, tak sa začal starať o finančné zabezpečenie inou cestou. Podarilo sa mu získať a obnoviť v Krakove pomerne slušnú nehnuteľnosť a z finančných výnosov čiastočne sanovať potreby spolku.

Zabezpečil však aj nehnuteľnosti na mieste, ktoré taktiež prinášajú určitý choseň. Je najvýznamnejšia investícia vznikla po dohode prezidentov I. Gašparoviča a L. Kaczyńského a tak trochu aj mojej pomoci. Mal to byť spolkový dom v Jablonke a hoci je už vo vysokom rozrobení, nedarí sa mu ho dokončiť.

Teraz hádam o tom, v čom je problém. Roku 2020 bolo sté výročie rozhodnutia dohodovej arbitráže, ktorá severnú Oravu a severný Spiš pričlenila k Poľsku. Poľský sejm prijal uznesenie, ktorým toto rozhodnutie nazval vrátením starých poľských území do „vlasti“.

Spolok Slovákov v Poľsku urobil to, čo mala urobiť slovenská vláda alebo slovenský parlament – protestoval a faktami i štúdiami poľských historikov usvedčil poľských zákonodarcov, že uvedené územia a ani žiadne iné územia zo Slovenska, na ktorých vraj žijú „neuvedomelí Poliaci“ nikdy nepatrili do Poľska a že sa tam dostali za známych okolností až roku 1920, resp. 1924. No, a tu začali problémy Ľ. Molitorisa.

Najskôr ho začali obviňovať, že pri výstavbe spolkového domu v Jablonke porušil zákon. Centrálne poľské úrady však narazili na poctivý úradnícky prístup príslušných orgánov v teréne (och, keby to tak bolo na Slovensku), ktoré odmietli podľahnúť tlaku „zhora“ a vydať rozhodnutie, ktoré by sa stotožnilo s názorom „verchušky“.

Nakoniec to skončilo na súde a Ľ. Molitoris všetky spory vyhral. Príliš mu to však nepomohlo, lebo výstavba bola zastavená aj v dôsledku činnosti slovenských úradov (Úrad pre zahraničných Slovákov), ktoré stavbu prestali financovať.

Keďže úradné „postihy“ neboli úspešné, zrazu sa v Krakove objavil vyhodený matičiar M. Slávik, ktorý začal sliediť okolo spolku a udávať ho kade tade z nekalej činnosti. Vraj spolok prenajíma svoje miestnosti všelijakým extrémistickým spolkom, vraj Ľ. Molitoris robí proruskú politiku (spolupracuje s proruskou organizáciou Matica slovenská, s A. Hrnkom, s proruským predsedom zahraničného výboru M. Kérym: vraj slovenský kňaz, ktorý v Novej Belej slúžil omšu mal proľudácku kázeň, lebo hovoril o prvej a druhej SR atď.).

Vrcholom jeho udavačskej podlosti bolo, keď obvinil Spolok Slovákov v Poľsku, že dali zámienku ruskému generálnemu konzulovi v Krakov na protipoľský výpad, lebo protestovali proti tomu, že Poľská národná banka vydala pamätnú mincu vrahovi mnohých Slovákov po druhej svetovej vojne Kuraszovi- Ogniovi. Skrátka čistá zvrátenosť, podlosť a udavačstvo najhrubšieho zrna.

Mne osobne neprekáža, keď ma takí „ľudkovia“ ako akísi Slávik označujú za to alebo ono. Nach ma označia hoc aj z Kimovho vnuka. Prekáža mi však mimoriadne, keď niekto podlo a bez akejkoľvek príčiny ponižuje zahraničných Slovákov, ktorí si pri udržiavaní svojej slovenskosti tak veľmi vytrpeli. Na otázku, prečo to asi robí je len jedna odpoveď. Domnievam sa, že ho niekto za to platí. Kto je pomerne ľahko identifikovateľné.

Smutno mi je však, keď sa dozvedám, že takéto psie hlasy doletia nielen k poľským orgánom, ale že im dávajú váhu aj orgány slovenskej diplomacie. Oni si nevedia spočítať, že jedna a jedna sú dva, že niekto z lásky k „slovenskej diplomacii“, a nie za judášsky groš bude sledovať činnosť spolku a dezinterpretovať jednotlivé podujatia Slovákov v Poľsku?

Ako sa môže stať, že generálna konzulka v Krakove spochybňuje slovenskú zástavu na spolkovom dome, keď to nikomu v Poľsku neprekáža? Ako je možné, že prezident ide na oficiálnu návštevu Poľska a krajania o tom nemajú ani páru? To si vie niekto predstaviť, žeby maďarský činovník prišiel na Slovensko a nestretol sa s tunajšími Maďarmi?

Kam sa uberáš slovenská diplomacia, keď si odkázaná na podlé udavačské praktiky nejakého najskôr niekým zaplateného judáša?

/ Anton Hrnko / skspravy.sk /