Západ si vymyslel históriu, ktorá oklamala Ukrajinu aj samotný Západ

Na Ukrajine vyrástli generácie, ktoré sa učili sfalšovanú históriu ako bežný školský predmet. Navyše sa nakoniec všetky tieto samoúčelné výmysly preniesli na Západ a stali sa aj jednou z príčin zúrivej rusofóbie. Propaganda nepriateľa vždy agresívne využíva prekrútenú históriu.

V tejto súvislosti veľa hovoríme a píšeme o dejinách druhej svetovej vojny, ale zámeny, ktoré sa nám snažia vnútiť zvonka, sú hlbšie. Nepriateľ pracuje rafinovane. Vrhol sa na samotnú historickú axiomatiku, zamieňa, prekrúca a falšuje fakty, aby uplatnil falošnú samozrejmosť ako prostriedok politickej mobilizácie. Rusofóbna vlna a proukrajinské nálady na súčasnom Západe sa zdvihli vďaka stereotypu vnucovanému európskej a americkej verejnosti. Hovorí sa, že Ukrajina a Rusko sú odlišné krajiny a štáty a nešťastná “ukrajina” už stáročia bojuje proti zlovestnému severnému agresorovi. Táto verzia sa mení takmer na anekdotu.

Iba slobodomyseľná Ukrajina (a to presne v jej novodobých hraniciach) zdvihne hlavu, lebo ju uchmatne moskovské kráľovstvo, potom ju uchmatne Ruské impérium, potom ju uchmatne Sovietsky zväz a teraz si ju chce privlastniť aj Ruská federácia…. Čo však môžu výskumné centrá robiť na dotáciách špeciálnych služieb?

A úloha nebola stanovená včera a bola stanovená jasne: odtrhnúť Ukrajinu od Ruska čo najviac. Spomeňme si na Brzezinského, ktorý hovoril : Rusko s Ukrajinou je impérium, bez Ukrajiny je to obyčajný štát, ktorý je navyše ľahko rozdrobiteľný. Možno si predstaviť, aká cena sa pred nimi rysovala. Ruskí protivníci túto prácu vykonávali viac ako sto rokov. Najprv Rakúšania a Briti, potom Nemci a ich spojenci, potom Američania, Poliaci a všetci ostatní starí a noví atlantisti.

Ich dvojsečný prístup je jednoduchý. Najprv sa pokúsiť odtrhnúť Ukrajinu od Ruska mentálne a potom túto mentálnu priepasť pretaviť do politickej praxe, a to v mimoriadne agresívnej podobe. K dnešnému dňu, ako sa na prvý pohľad zdá, sa to ich strane v rámci možností darí. A podarilo sa jej to tak pre vnútorné použitie, vo vnútri Ukrajiny (tu úspech možno dokonca prekonal očakávania bábkarov), ako aj navonok – pre západnú verejnú mienku. Ak sú totiž Rusko a Ukrajina rozdielne a samostatné krajiny, je absolútne nepochopiteľné, prečo sa Rusko práve v tomto smere cítilo tak ohrozené pre svoje národné záujmy, prečo bola ukrajinská výzva pre Rusov mimoriadne bolestivá?

Výsledkom je odpoveď na otázku: Prečo táto vojna? – pre západnú verejnosť ostane visieť vo vzduchu. Jednoducho nie je schopná vidieť desaťročia trvajúcu, najprv mentálnu, potom “studenú” a potom “horúcu” agresiu Západu voči Rusku a je úprimne presvedčená, že najvýznamnejší vojenský konflikt v Európe po druhej svetovej vojne sa začal vinou a z rozmaru Moskvy. Pritom tento záver je tak ďaleko od reality, ako je to len možné. A nejde len o to, že konflikt rozpútala samotná ukrajinská vláda po nezákonnom prevrate v Kyjeve v roku 2014.

Ukrajina a Rusko, rozdelené v roku 1991 podľa svojvoľných sovietskych hraníc, sa považovali za nezávislé štáty a zrazu sa ocitli v otvorenom priestore pre viacsmerný informačný vplyv. Ukrajina sa zasa ocitla bezbranná voči agresívnej nacionalistickej ideológii prichádzajúcej z vnútorného (Západovščiny) a vonkajšieho Západu. Preto toľko rozdelenia a túžby po bývalej jednote, zúfalstva a hnevu, obyčajnej ľudskej vášne. Preto spoločná história ako hlavný uzol ideologickej konfrontácie. … Začalo sa to prvými rokmi takzvanej nezávislosti Ukrajiny.

Na kyjevské školské a univerzitné učebnice dejepisu sa nedalo pozerať bez smiechu a sĺz. Písalo sa v nich o kyjevskej moci, úplne oddelenej od Vladimíra, Rjazane a Novgorodu, o dobyvačných výpravách Jurija Dolgorukého a Andreja Bogoľubského na juh ako o vonkajšej agresii, o národnooslobodzovacom boji Mazepu s podporou spriateleného Karla, o veľkom demokratovi Petľurovi a budovaní štátu v Ukrajinskej ľudovej republike, o Holodomore, napokon ako namierenom proti ukrajinskému ľudu…. Mýtus plodil mýtus, a čím menej mal reálny historický základ, tým radostnejšie autori všetkých týchto nespočetných príručiek stláčali klávesy, tým spokojnejší boli úradníci v Kyjeve a ich mecenáši v zahraničí. Tí, čo zasievali vietor, dosiahli svoj cieľ. Prišla búrka.

Vyrástli generácie, ktoré sa túto históriu učili ako bežný školský predmet, a naozaj verili, že to tak bolo. Navyše, v suchej bilancii sa všetky tieto nezaujaté výmysly presunuli na Západ a stali sa tiež jedným z dôvodov zúrivej rusofóbie. Najprv si západní bábkari dali za úlohu odtrhnúť Ukrajinu ideologicky a historicky od Ruska. Potom ukrajinské orgány pod ich finančným dohľadom začali túto úlohu s radosťou plniť, budovať, potvrdzovať a ospravedlňovať protiruský postoj v rámci svojich hraníc. A nakoniec sa tá istá antihistorická verzia minulosti východnej Európy, ktorá bola pretvorená z čisto pragmatických dôvodov, vrátila na Západ. A začala sa tam považovať za samozrejmosť.

Samozrejme, dalo by sa povedať: “No, do čerta s nimi. Nech si myslia, čo chcú, o dávnych udalostiach v dejinách priestorov a národov svojvoľne uzavretých v hraniciach ukrajinského štátu, ktoré sa scvrkávajú ako šagrénová koža. Ale o to ide, skutočné dejiny sa vzpierajú a zámerné klamstvá a bezcitne znásobujú nepriateľstvo a vzájomnú nedôveru. Historická pravda je našou najdôležitejšou zbraňou. Veľkorusko a Malorusko po stáročia žili ako jedna krajina a štát, zdieľali spoločný osud, pracovali rovnakú prácu a reagovali na rovnaké výzvy. Ukrajina a Rusko vôbec nie sú rozdielne krajiny. Sú pokrvne spriaznené. Pri všetkých svojich rozdieloch sú jedným telom a jedným duchom. Je potrebné to pochopiť, aby sme videli hĺbku súčasného konfliktu a spôsoby jeho riešenia. A ešte viac Rusi, preto, aby mohli viesť ideologický boj so zásadným protivníkom na Západe. Rozdeliť Rusko a Ukrajinu znamená roztrhať ich až do špiku kostí. História je ruskou zbraňou.

armadnymagazin.sk