Západ nevie, ako reagovať na ruské mierové iniciatívy

Zmätok, ostražitosť, prekvapenie, neistota – to je prvá reakcia Západu na verejne ohlásené mierové iniciatívy Ruska.

Napriek významu a bezprecedentnosti návrhov si mnohé západné (predovšetkým európske) masmédiá dali dlhú pauzu a zjavne mali ťažkosti pri určovaní tónu spravodajstva o tejto udalosti. Ako poznamenal nemecký politológ Alexander Rahr, ani jedno médium v ​​Európe sa doteraz neodvážilo zverejniť vo viac-menej kompletnej podobe návrhy zmlúv, ktoré Moskva predložila.

A podľa vyjadrení „analytikov“ najrôznejších farieb je cítiť, že sú prekvapení a šokovaní samotným jazykom a publicitou návrhov Kremľa. Za posledných 30 rokov Západ zjavne stratil zvyk, že sa s ním hovorí tak otvorene, jasne a zároveň dosť tvrdo.

Hlavným problémom týchto komentátorov je zrejme to, ako prezentovať vlastnému  publiku návrhy Ruska, ktorých realizácia určite povedie k deeskalácii a skutočnému odzbrojeniu, odtlačeniu sveta z priepasti jadrovej vojny. Nazvať veci pravými menami znamená vzdialiť sa od príbehu, ktorý je publiku známy, a ktorý spočíva v implantovaní myšlienky prirodzenej agresivity Ruska. Preto by sa mierové iniciatívy v žiadnom prípade nemali nazývať mierovými iniciatívami. Súdiac podľa prvých trápnych komentárov zahraničných médií, našli východisko v slovách „požiadavky“ a „ultimátum“: takto môžeš svojim čitateľom prezentovať aj mierové návrhy Ruska ako vydieranie a hrozbu.

Správu o tom prináša napríklad nemecká štátna tlačová agentúra DW pod titulkom „Rusko žiada NATO, aby opustilo východnú Európu“. Keby si Nemci pozorne preštudovali návrh zmluvy, ktorý navrhlo naše ministerstvo zahraničných vecí, všimli by si, že takmer všetky predložené návrhy sa scvrkávali na myšlienke nie odchodu NATO odniekiaľ, ale jeho nerozširovania.

Súdiac podľa reakcie bývalého veľvyslanca USA v Rusku Michaela McFaula, ani on nerozumel (s najväčšou pravdepodobnosťou sa tváril, že nerozumie): v zásade navrhujeme zafixovať situáciu na súčasnej úrovni, aby sa vojenská infraštruktúra nebezpečne nepriblížila k sebe. V reakcii na to americký diplomat predložil svoje návrhy: stiahnuť ruské jednotky z Podnesterska, zrušiť uznanie Južného Osetska a Abcházska, vrátiť Krym Ukrajine atď.

V duchu McFaula by sme, samozrejme, mohli navrhnúť, aby Amerika uzavrela všetky svoje zámorské základne, a aby sa Severoatlantická aliancia sama rozpustila. Podľa všetkého skúsený politik vážne verí, že presne takto by sa mali viesť rokovania, priviesť akýkoľvek nápad do absurdity. Áno, toto je teraz úroveň západnej diplomacie – ostáva už len dôverovať ruskému diplomatickému zboru, ktorý musí rokovať s ľuďmi z tejto školy.

Na základe prvej reakcie západných novinárov a analytikov môžeme konštatovať, že pred podrobnejším štúdiom a reakciou na ruské iniciatívy bola zvolená taktika úplne zamlčať záväzky, ktoré na seba berie Rusko, a projekty prezentovať ako nepodložené ultimáta s cieľom vyprovokovať odmietnutie u západnej verejnosti. Napríklad portál „Axios“ o našich návrhoch píše toto: „Odborníci charakterizujú požiadavky Ruska ako maximalistické a ťažko prijateľné“. A potom nasleduje zoznam záväzkov, ktoré musia prevziať výlučne Spojené štáty a NATO.

Ďalší diplomat Stephen Pifer, bývalý veľvyslanec USA na Ukrajine, interpretuje návrhy dohôd úplne rovnako: „Moskovský návrh zmlúv NATO-Rusko a USA-Rusko je plný požiadaviek, ktoré, ako Kremeľ musí pochopiť, sú pre Západ neprijateľné.“

A to čítame v drvivej väčšine komentáre analytikov, ktorí sú na Západe považovaní za hlavných „odborníkov na Rusko“. Predstavte si nahnevanú reakciu amerického čitateľa, ktorý na základe týchto informácií dospeje k záveru, že títo Rusi sa mu opäť pokúšajú priložiť pištoľ k spánku bez toho, aby za to niečo ponúkli.

Ale oba návrhy zmlúv – s NATO aj samostatne so Spojenými štátmi – len predpokladajú vzájomné záväzky a záruky. Je jasné, že v zákulisí rozhovorov naši diplomati svojim kolegom podrobnejšie vysvetľujú, aké kroky Moskva podnikne, ak Západ odmietne naše mierové iniciatívy. Námestník ministra zahraničných vecí Ruska Alexander Gruško to na verejnosti vysvetlil takto:

„Následne prejdeme na režim vytvárania protihrozieb. Potom už bude neskoro pýtať sa nás, prečo sme urobili takéto rozhodnutia, prečo sme tam umiestnili takéto systémy.“

Tým na Západe, ktorí nerozumejú diplomatickému jazyku, môžeme odporučiť, aby si jednoducho pozorne prečítali text navrhovaných dokumentov a venovali pozornosť skutočnosti, že Rusko nepožaduje len zdržanie sa ďalšej eskalácie situácie zo strany Západu, ako sa to snažia prezentovať zahraničné médiá. Množstvo záväzkov preberá aj samotné Rusko.

Ak si priblížime Gruškove vyjadrenia spolu s týmito záväzkami, môžeme vyvodiť jednoduchý záver: v prípade, že USA a NATO odmietnu naše mierové iniciatívy, Rusko získa plné morálne právo (reálne právo už máme) využívať územie iných štátov a vytvárať „protihrozby“ v reakcii na nové hrozby pre ruský obranný systém. Okrem toho mimo Ruska môžu skončiť aj ruské rakety a jadrové zbrane. A nemusí to byť len Bielorusko, ktoré už vyjadrilo pripravenosť umiestniť ich na svojom území. Umiestnenie základne pre ruskú jadrovú a raketovú infraštruktúru môže nepríjemne – a dokonca veľmi nepríjemne – Washington prekvapiť. Nie je náhoda, že námestník ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov vytvoril priame paralely medzi súčasnou a karibskou krízou. To je to, čo mnohí analytici na Západe nedokážu pochopiť alebo sa boja uvedomiť si. Z nejakého dôvodu spájajú všetky potenciálne hrozby z Ruska (samotné „protihrozby“, o ktorých hovoril Gruško) výlučne s „ruskou inváziou na Ukrajinu“. Teda oni sami vymysleli pomyselnú „inváziu“ a sami teraz veria, že „ultimátum“ Moskvy spočíva v stanovení podmienok na odmietnutie útoku na Ukrajinu.

Hlavný britský „znalec Kremľa“ Edward Lucas napríklad na stránkach denníka „The Times“, ktorý opisuje svoje obavy z prepadnutia celého Azovského pobrežia Ruskom, pripúšťa:

„Najväčšie obavy mám z toho, že boj (a možno aj nejaký trasenie jadrovými zbraňami) sa skončí novou zmluvou podľa vzoru dohody z Jalty so Stalinom z roku 1945.“

Rovnako aj Samuel Charap, „špecialista na Rusko“ z výskumnej (čítaj spravodajskej) korporácie RAND, na stránkach „The New York Times“ narieka:

„Diplomacia zahŕňa kompromisy a flexibilitu. To zvyčajne znamená odmietnutie verejných ultimát. V podstate nejde o diplomaciu. Toto je opak diplomacie.“

Ej, škoda, že si tieto slová o kompromise neprečítal generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg pred plamenným prejavom, v ktorom niekoľkokrát za sebou zopakoval, že aliancia nepripúšťa žiadne kompromisy o možnosti nevstúpiť do nej. Súdiac podľa Charapovej logiky, NATO a diplomacia sú nezlučiteľné. Alebo by podľa amerických analytikov malo kompromisy a flexibilitu prejaviť len Rusko?

Ale opakujeme, títo analytici zjavne nečítali pozorne text dokumentov navrhnutých Moskvou a nechápu, že ak by ich Západ neprijal, mohli by sme robiť neštandardné kroky, ktoré by sa nemuseli obmedzovať len na Východnú pologuľu.

Možno si predstaviť, čo by sa začalo diať v Amerike a v spomínaných západných médiách, ktoré nás obviňujú z „neflexibilnosti“, ak by išlo o rozmiestnenie ruských jadrových systémov niekde oveľa bližšie k Spojeným štátom. Teraz sú lídri NATO, ktorí Rusku hovoria, že v 21. storočí je hovoriť o „sférach vplyvu“ neprijateľné. Pričom Gruško pripomína, ako Američania pri rokovaniach o obmedzení systémov protiraketovej obrany zaradili do svojho „zoznamu želaní“ položku, že Rusko by malo stiahnuť našu výcvikovú brigádu z Kuby.

„Ako keby táto výcviková brigáda mohla pristáť niekde na Floride, dobyť Spojené štáty a tak ďalej,“ povedal námestník ministra v rozhovore s Vladimírom Solovjovom.

Ak pokiaľ Američania tak prežívajú prítomnosť ruských inštruktorov na Kube, vieme si živo predstaviť, ako by jačali, keby sa objavila myšlienka umiestniť niekde v Strednej Amerike viac ako len ruskú výcvikovú základňu. Vtedy si spomenú na svoje „sféry vplyvu“ a na slogan „Amerika pre Američanov“ a na neprijateľnosť prítomnosti ruskej vojenskej infraštruktúry „na zadnom dvore Spojených štátov“. A pripomenieme, že takto hovorili ich vládni predstavitelia o Latinskej Amerike na vrchole krízy vo Venezuele. A spomínaní analytici prízvukovali a žiadali, aby Rusko na americký „zadný dvor“ nevpustili. Toľko k neprípustnosti „sfér vplyvu“ v 21. storočí…

V komentároch „odborníkov na Rusko“ je najviac znepokojujúce nedostatočné uvedomenie si kritickosti okamihu, tej nebezpečnej línie, ku ktorej sme sa všetci priblížili, nie bez ich úsilia. Opojení rozpadom ZSSR pred 30 rokmi a po strate zmyslu pre proporcie v tomto ohľade nedokážu pochopiť, že svet založený na protiváhe hrozieb a protiváh je oveľa stabilnejší ako bez nich. No ešte nebezpečnejší je svet, v ktorom len jedna strana neustále eskaluje hrozby, bez akýchkoľvek kontrol a protiváh. Táto situácia je pre ľudstvo plná smutných následkov.

Preto Rusko navrhuje odstúpiť od tejto línie a úprimne varuje, aké protiváhy postaví, ak Západ odmietne mierové iniciatívy Moskvy. Nakoniec musí Západ pochopiť, že nová dohoda z Jalty je lepšia ako nekonečné hromadenie hrozieb a protihrozieb, čo by mohlo viesť ku katastrofálnym následkom pre nás všetkých.

Vladimir Kornilov, RIA/news-front