Dôveryhodnosť slovenských médií je katastrofálna. Aj o tom je „kauza“ Šramová

Zrážka progresívnych médií s provládnou influencerkou je poučná. Ukazuje, prečo slovenským médiám verí len 23 percent ľudí.

Konflikt odštartovali zistenia denníka SME o štátnych zákazkách pre Mimi Šramovú. Novinárov pohoršuje, že influencerka Šramová dostala zákazky na PR služby od niektorých ministerstiev. Veštia v tom konflikt záujmov. Šramová sa bráni, že nie je novinárka, preto sa jej konflikt záujmov netýka.

Má pravdu.

Mimi Šramová je súkromná osoba, ktorá je – ako mnohí iní – aktívna v online priestore. Áno, robí priateľské rozhovory s koaličnými politikmi. Pracuje však s odkrytými kartami. Nehrá sa na nezávislú novinárku. Priznáva sympatie k Ficovej vláde. A dostala menšie zákazky na PR služby (rešerše, správa sociálnych sietí, poradenstvo).

Čo je na tom poburujúce alebo podozrivé? Nič. Poburujúce by to bolo až vtedy, keby sa zistilo, že podvádza. Napríklad duplicitným fakturovaním služieb v desiatkach tisíc eur. Alebo platením súkromných rodinných účtov z grantov a verejných zdrojov – ako to roky robila Marta Šimečková.

Mimi Šramová nerobí nič protiprávne ani nekalé.

Napriek tomu je terčom paľby zo strany progresívnych médií. Dôvodom nie sú jej online aktivity (rozhovory). Dôvodom je až to, že provládne ladenými rozhovormi veľmi úšpešne konkuruje médiám. Sledujú ich desiatky tisíc ľudí. Vo viacerých prípadoch aj stovky tisíc… To sú čísla, ktoré nedosahujú ani veľké médiá s rozsiahlym profesionálnym aparátom.

Preto ju v médiách nemajú radi. Robiť rozhovory s „neprijateľnými politikmi“ a mať pri tom širokú podporu a sledovanosť – to sa neodpúšťa. Odpúšťa sa to len opačne: ak by robila priateľské rozhovory s progresívnymi lídrami. Tí však Šramovú nezaujímajú. A nezaujímajú ju z toho prostého dôvodu, že sú nezaujímaví.

Zistenia o zákazkách pre Šramovú boli pre médiá cenný úlovok.

Ani v tomto teréne však médiá neťahajú za dhší koniec lana. Téma kompromituje viac novinárov – aktivistov ako samotnú Šramovú.

Šramová predsa začala robiť „priateľské rozhovory“ dávno predtým, ako získala zákazky od ministerstiev. Že v tom pokračuje aj po PR službách pre štát? A že to môže znižovať jej dôveryhodnosť? To je jej vec. Kým sa nehrá na nezávislú novinárku, všetko je v poriadku.

O niečo horšie sú na tom tí, ktorí vystupujú ako „nezávislé médiá“ či „nezávislí novinári“ – a pritom robia tvrdo kapmaňovú žurnalistiku. V záujme Londýna, Bruselu a ich volebných favoritov…

Sčasti je to aj za peniaze z EÚ. Inzercia na eurofondy platená z eurofondov tvorí značnú časť reklamných príjmov mediálnych vydavateľstviev. Navyše, časť obsahu progresívnych médií tvoria príspevky od inštitútov ako Infosecurity, ktoré mali granty od britských vládnych agentúr.

Jednoducho, aj tie médiá, ktoré ostreľujú Mimi Šramovú, robia priateľské rozhovory s politikmi. Akurát nie s koaličnými, ale s tými z druhého brehu. S Čaputovou, Kiskom, Radičovou, Kolíkovou, Šimečkom, Šeligom…

O niektorých z nich mediálne domy dokonca vydávajú oslavné knihy. Vyčíta sa im to? Nie. Je to ich vec. A vec ich dôveryhodnosti.

Mimochodom, v tomto, v dôveryhodnosti, sú na tom slovenské médiá takmer najhoršie v Európe. Médiám dôveruje len 23 percent spoločnosti (Reuters Institute). Menej je to už len v Maďarsku či Grécku.

Výsledky slovenských médií sú katastrofálne. A nie, nie je za tým Fico. Ani Mimi Šramová – tá len vyťažila z diery na trhu. Sú za tým manipulatívne praktiky veľkej časti médií. Hlavne tých, ktoré sa považujú za vzorové.

Médiá upadajú už roky. Prudké prepady ich dôveryhodnosti sledujeme zhruba od roku 2020. Od éry Matoviča, Hegera, Ódora a Čaputovej. Väčšina médií si osvojila nekritický, kampaňový štýl žurnalistiky.

A dopláca na to.

Spomeňme len tri aktuálne prípady. V piatok médiá pobúrila správa o ruskom drone v Rumunsku. Informácia, že dron pravdepodobne odklonila ukrajinská protivzdušná obrana, bola už menej výrazná. Zanikla.

Minulý týždeň médiá informovali o rozsiahlom, brutálnom útoku Ruska na Kyjev. Áno, bol to rozsiahly útok. Médiá však zabudli spomenúť, že počet obetí bol minimálny. Útok bol cielený na vojenské a rozhodovacie centrá. A zabudli spomenúť aj to, že išlo o odvetu za ukrajinský útok (masaker) v Luhansku, ktorý podľa ruských zdrojov zabil 21 ľudí pri internátnej škole.

A nakoniec: šéfka amerických tajných služieb Tulsi Gabbardová informovala, že spúšťa vyšetrovanie pochybných praktík v biolaboratóriách. Američania financovali medzinárodnú sieť virologických laboratórií. Viaceré z nich, vrátane Wuchanu, robili nebezpečné gain-of-function výskumy. Prírodné patogény sa upravovali tak, aby mali vyššiu infekčnosť. Vyšetrovanie má byť zamerané aj na ukrajinské virologické laboratória, ktoré platil Pentagón. Všimli si túto správu veľké slovenské médiá? Nie. Vytesnili ju. Nezapadá do ich kampaňovej žurnalistiky.

Alebo ešte jedna podstatná vec. V rokoch 2014 a 2015, po útoku ukrajinskej armády na proruský Donbas, ušlo z východnej Ukrajiny viac ako milión ukrajinských občanov do Ruska. Nájdete túto správu vo veľkých slovenských médiách? Ťažko. Pritom je podstatná pre pochopenie príčin veľkého konfliktu.

Jednoducho, úroveň slovenského mediálneho prostredia je žalostne nízka.

Taká nízka, že latku hravo preskakujú amatéri z radov influencerov.

marker.sk