Vedomie štátnosti stále časť národa nemá, tá liberálna dokonca trpí oikofóbiou

Štátnosť je hodnota presahujúca život jednotlivca, rodiny, ba dokonca aj rodu. Štátnosť je najvyššia vývojová aj postojová forma spoločného vedomia („kolektívna myseľ“), ktorá nás presahuje nielen jednotlivo, ale aj v čase.

Vzťah k štátnosti je súčasťou kultúrneho, psychického aj duchovného vedomia byť a mať „svoje“ v neosobnej vyššej forme.

Postoj a vedomie vlastnej, národnej štátnosti je tiež forma uvedomenia si a rešpektovania morálneho dlhu jednotlivca a jeho tvorivej generácie voči predošlým generáciám národa, ktoré prikladali svoje tehličky do súčasnej ucelenej mozaiky.

Ochrana štátnosti je spravovanie a znásobovanie duchovného, spoločenského a politického dedičstva otcov a vyjadruje našu spoluúčasť na cnosti obetavosti, bez ktorej by sme toto spoločné dedičstvo nemali. Je to spoluúčasť na spoločnom úsilí, spoločné vedomie a užívanie spoločného dobro národa, spravujúceho si zvrchovane, sebavedome a suverénne svoje vlastné záležitosti.

Mať vlastnú štátnosť je najvyššia možná miera vedomia spoločnej slobody kolektívneho vedomia, súnaležitosti k väčšiemu identickému celku.

Túžba po takejto zdieľanej slobode a jej zdieľanie formuje, spoluvytvára a udržiava nesebeckú časť našej identity, ktorú rozvíja v prirodzenej vývojovej triadickej línii RODovej-RODinnej-náRODdnej identity.

Iba človek s takýmto vedomím v zmysle pôvodnej slovanskej rodnej viery, “čelo-vek”, čiže bytosť celostná, naplnená vedomím svojho trojjedinného pozemského svojrázu, môže siahať na všeobjímajúce duchovné vedomie súnaležitosti všetkých národov či rás Pozemšťanov.

Vo vesmíre, ani vo vývoji osobného, historického či spoločenského vedomia nejestvujú “vývojové skoky”, skratky, ani obchádzky, pretože všetko sa dosahuje postupnosťou v priRODdzenej línii.

Ak teda nie seba si vedomé bytosti v trojitej plnosti identity, či úplatní janičiari alebo progresívni liberáli trpiaci oikofóbiou (strach z domáceho, svojho, čiže spoločnej národnej či štátnej identity) tvrdia, že sú „univerzalisti“ či “Európania” bez vedomia národnej hrdosti či národnej identity, alebo bez kladného vzťahu k vlastnej štátnosti, tak potom klamú nielen okolie, ale aj seba samých, pretože takéto preskočenie národného vedomia jednoducho nejestvuje.

Mali by preto popracovať na rozvoji národnej identity a odstrániť bloky, ktoré pomenovali napríklad Roger Scruton, Ben Kuras či Rudolf Kohoutek. Ten ostatný oikofóbiu v Slovníku cudzích slov definoval ako averziu až nenávisť voči vlastnému domovu, vlasti, národnej kultúre a vlastnej spoločnosti. Keďže

všetky tri vývojové etapy a línie pozemskej identity rod-rodina-národ majú spoločnú lásku v jej rôznych podobách

je logické, že s nenávisťou k domovu, národu, tradičnej kultúre predkov či vlastnej štátnosti nemôžu dosiahnuť vedomie lásky k národu a lásky k vlasti, ani nemajú v sebe silu obetavosti k ochrane spoločných hodnôt, vyvierajúcich z vedomia formovanej kolektívnej mysle.

Ak si dnes pripomíname výročie obnovenia slovenskej štátnosti a vznik Slovenskej republiky, tak je na zváženie, či občan s poruchou vlastného kolektívneho (národného a vlasteneckého ) vnímania, trpiaci ešten aj oikofóbiou, by mal mať plnohodnotný prístup k veciam verejným, čiže spoločným a k riadeniu spoločnosti na najvyššej úrovni ochrany a rozvoja štátnosti.

Sláva Slovenskej republike a česť hodnote rodu a všetkým rodoľubom a národovcom, ktorí sa počas svojho života a vývoja národného vedomia k vlastnému sebauvedomeniu (“prebudeniu”) obetovali pre vec spoločnú, národnú až do dosiahnutia formy vlastnej suverénnej zvrchovanej a slobodnej štátnosti.

Rafael Rafaj

skspravy.sk