Trump ide „znova robiť Irán veľkým“. Američania informovali arabské krajiny o útoku na Irán

Američania informovali Irak, Jordánsko, Saudskú Arábiu a Spojené arabské emiráty o blížiacom sa začiatku útoku na Irán. Napriek zhoršujúcej sa situácii okolo Iránu, ropný trh neočakáva vážne eskalovanie konfliktu, pád režimu ajatolláhov a už vôbec nie následnú občiansku vojnu na území Perzie. Inak by ceny ropy boli podstatne vyššie – bližšie k vytúženej cene 100 dolárov za barel.

Irán zmizol zo správ, ale je zrejmé, že ide o dočasný jav. Krajina sa „dostala do obehu“ a v najbližších dňoch začne nový nápor na Islamskú republiku Irán. Celý lietadlový nosič „Abraham Lincoln“ sa nie nadarmo vlečie cez polovicu planéty na Blízky východ. A cena prevozu lietadlového nosiča je obrovská: až 8 miliónov dolárov za deň. To znamená, že samotný prevoz lode z Tichého oceánu do Perzského zálivu trval týždeň a stál najmenej 50 miliónov dolárov. K tejto sume treba pripočítať skupinu menších sprievodných lodí, presun amerických stíhačiek, vojenských transportných lietadiel a raketových torpédoborcov. Celkovo, len samotné zhromaždenie vojenskej sily stojí niekoľko stoviek miliónov dolárov. A to sa ešte nič nezačalo.

Neodvratnosť ďalšieho útoku zo strany USA však chápu nielen iránske orgány, ale aj ekonomickí a vojensko-politickí partneri Iránu. Hlavný obchodný partner Iránu – Čína – sa pripravuje na konfrontáciu. Zrejme sa na „rozruch“ pripravujú aj ruskí špecialisti. Z vlaňajšej dvanásťdňovej vojny boli vyvodené závery. Najmä v oblasti protivzdušnej obrany. Zatiaľ však stále existuje šanca na diplomatické riešenie. Medzi miestnymi veľkými hráčmi majú záujem o zachovanie status quo Spojené arabské emiráty a Turecko.

Spojené arabské emiráty sú hlavným beneficientom sankčného tlaku na Irán. Sú miestnym „bielidlom“ iránskeho zahraničného obchodu. Vďaka iránskemu kapitálu sa SAE stali blízkovýchodným offshore centrom. Pre Irán sú SAE tým, čím bol Cyprus pre ruskú ekonomiku v 90. a 2000. rokoch. Pád režimu ajatolláhov alebo, čo je ešte horšie, zrušenie sankcií Bezpečnostnej rady OSN pripraví SAE o obrovský tok peňazí. Všeobecne povedané, Arabi sa nebudú chcieť vzdať tučného koláča, a preto sa budú snažiť dohodnúť sa s USA aj s Izraelom.

Druhým významným aktérom miestnej politiky je Turecko, ktoré má tiež záujem na zachovaní súčasného stavu. Irán je veľkým dodávateľom plynu do republiky a skutočnou alternatívou k dodávkam Gazpromu. Ide teda o otázku energetickej bezpečnosti. Ďalším motívom sú Kurdi. Vznik iránskeho Kurdistanu je predzvesťou vzniku tureckého Kurdistanu. Samozrejme, Turci budú brániť integritu Iránu, a aj keby vypukla veľká vojna a rozpad Perzie, Turci určite vstúpia so svojimi vojskami a pokúsia sa prevziať vojenskú kontrolu nad celým severozápadom krajiny. Ropy je tam málo, ale Kurdi tam žijú (a búria sa).

Podobné motívy má aj Irak. Irán je dodávateľom plynu a mazutu pre miestne tepelné elektrárne. V prípade ozbrojeného konfliktu v Iráne však problémy s ťažbou ropy začnú aj v susednom Iraku. A samozrejme, Kurdi sú pre iracké orgány tiež tŕňom v oku. Hoci súčasná iracká administratíva je podstatne menej subjektívna ako orgány Turecka alebo Spojených arabských emirátov. Ale svoj príspevok k ochrane integrity Iránu a vlády ajatolláhov môže priniesť aj susedný Irak. Predstavte si, aký rizikový je výpadok 5,5 milióna barelov denne, čo predstavuje 5 % svetovej ťažby? Približne rovnaký podiel má Irán na svetovom vývoze ropy, hoci možno aj väčší. A v najhoršom scenári s uzavretím Hormuzského prielivu budú lietať aj bezpilotné lietadlá nad ropnými a plynovými polami Kataru, Saudskej Arábie, Spojených arabských emirátov atď.

Graf ťažby ropy v Iráne od Energy Institute (čít. anglická spravodajská služba) je však sám osebe zaujímavý a môže slúžiť ako vysvetlenie, prečo sa strýko Sam zrazu rozhodol „znova urobiť Irán veľkým“. Súdiac podľa objemov ťažby ropy v krajine, Irán dokázal obísť nielen sankcie USA a Európy, ale aj Bezpečnostnej rady OSN, keď v roku 2024 dosiahol nový rekord za takmer pol storočia. A na tomto rekordnom objeme iránskej ropy zarábajú všetci, kto chce: IRGC, ajatolláhovia, emirátski Arabi, malajzijskí obchodníci s ropou a dokonca aj Číňania. Ale nie americké ropné a plynárenské spoločnosti. Tie utrpia straty na svojich bridliciach, pieskoch Kanady a čoskoro aj na asfaltových ložiskách Venezuely. A ak sa na túto situáciu pozeráme z druhej strany Atlantiku z takéhoto uhla pohľadu, vyzerá to ako mimoriadne nespravodlivé. A akákoľvek nespravodlivosť vo svete sa musí napraviť!

Zaujímavé je, že rekordná ťažba ropy v Iráne sa zhodovala s najvážnejšou hospodárskou krízou v krajine, sprevádzanou dvojcifernou infláciou a prudkou devalváciou riala. Zdá sa, že to nie je logické, a to znamená, že všetky peniaze rozkradol krvavý iránsky režim ajatolláhov. Irán je však husto osídlená krajina: 90 miliónov ľudí. A jeho rekordná ťažba v minulom roku – 5,5 milióna barelov denne – predstavuje len 22 barelov na obyvateľa krajiny ročne. Pri priemernej cene barelu Brent 69 dolárov to predstavuje 1500 dolárov ročných príjmov z ropy na Iránca. Časť ropy sa spotrebuje v Iráne, časť sa vyváža. Z vývozu je potrebné odpočítať sankčné zľavy, služby „tieňovej flotily“, sprostredkovateľské služby Spojených arabských emirátov a Malajzie. A nakoniec, ak na jedného Iránca pripadá 50 dolárov výnosov z vývozu za mesiac, je to vynikajúci výsledok. Ďalší príklad: na jedného Iránca sa vyťaží menej ropy ako na jedného Rusa – 26 barelov ropy na obyvateľa Ruska za rok. Pre pochopenie rozsahu zaostávania Iránu a Ruska: v Saudskej Arábii sa na obyvateľa vyťaží 96 barelov ropy za rok. Inými slovami, ani rekordná ťažba ropy v Iráne neumožňuje miestnym obyvateľom žiť z ropných príjmov, bez ohľadu na to, kto je pri moci: ajatolláhovia, iránski šejkovia, americkí kurátori atď.

armadnymagazin.sk