Sluha plutokracie Šimečka sa vyhráža ľudovým povstaním

hráža nejakým ľudovým povstaním. Konkrétne povstaním v službách západnej plutokracie. Dnes vydal oduševnelé, zápalisté stanovisko, ako vraj dostane do ulíc desaťtisíce ľudí v prípade, že by vláda išla čokoľvek robiť s 2. pilierom.

Iste, lebo mu z finančných inštitúcií povedali, že to má urobiť. Oni sú pripravení dať na kampaň prostriedky.

Pripomeniem: druhý pilier už dávno úspešne zrušili v Maďarsku aj v Poľsku, silno je okresaný v Pobaltí.

Nikdy ho nezaviedli ani Rumuni, Slovinci či Česi (tí projekt po prvotných prípravách stopli). Jediný, kto sa ho zúrivo drží v približne pôvodnej podobe sú Bulhari.

To je taký štát, kde kompletne vymizol priemysel – nevyrábajú ani autá, ani iné stroje, ani elektroniku ani oceľ – kde v celej krajine nedokážu postaviť jedinú zložitejšiu stavbu (dlhší tunel, komplikovanejší most, vyššiu budovu) a panelákové sídliská vyzerajú ako štvrte niekde v Kongu, nie v Európe. Ale hrdia sa, že majú najnižšie dane v EÚ a 2. pilier. Ivan Mikloš ich dáva ako príklad.

Pri téme 2. piliera je celkovo užitočné pozrieť sa na susedné Poľsko. Tam sa verejnosti pomerne dobre vysvetlilo, že naozaj nemá zmysel, aby štát podporoval masívny odlev kapitálu z krajiny. A že radšej budú investovať do domácej infraštruktúry, čo sa im potom prejaví ako na hospodárskom raste tak proste na komforte žitia.

Na tomto sa dokonca zhodli naprieč politickým spektrom, druhý pilier potom postupne veľmi inteligentne zrušili. Riadil to uznávaný britsko-poľský ekonóm Jacek Rostowski (rozhodne nie žiaden socialista ani žiaden rýchlokvasný kritik systému), v danom období minister financií. Vie veľa povedať práve o plutokratickom zákulisí pôvodnej „reformy“ z 90. rokov.

Štát sa prestal zadlžovať kvôli dôchodkovej transformácii a tým získal väčší priestor na domáce investície.

(Pozor, oni tie investície aj naozaj rozumne pripravili a zorganizovali. To je dosť podstatná podmienka.)

O 2. pilieri som napísal naozaj stohy textov, aj čisto odborných aj takých pre široké publikum a nechce sa mi zdľhavo všetko opakovať.

V skratke: celá reforma spočívala na argumentoch mierených na ekonomicky nie práve gramotných ľudí – bohužiaľ, sem patrí aj veľa takých, čo sa promenádujú v oblekoch, rozprávajú bankovou rečou a tvária sa, že sú druhým Nordhausom, Samuelsonom či Solowom.

V skutočnosti je to tak, že nie, demografický problém sa nedá obísť tak, že sa z „priebežného“ piliera spraví „kapitalizačný“. Dopady na ekonomiku sú úplne rovnaké, nič na tom nemení to, že ten mechanizmus je akoby skrytejší. Nie, neoklameme to ľahko ani tak, že „investujeme inde“ – pretože tie prostriedky chýbajú doma (nie win-win ale trade-off).

Nie, vývoj akciového indexu nie je to isté, ako reálny výnos osobného dôchodkového portfólia. Nie, to že vám desať rokov suma na účte rastie nie je žiadnou zárukou, že o ďalších pár rokov z toho budete mať aj pekný dôchodok. Lebo akciové trhy majú nepríjemnú vlastnosť: pokojne rastú desať aj viac rokov ale keď sa potom prepadnú, vie to byť aj riadne hlboké.

Atď.

Nastavenie dôchodkového systému je vysoko odborná diskusia a treba ju aj naozaj nechať odborníkom. Nie „odborníkom“ ale odborníkom.

Iste, všetky možné nastavenia majú svoje politické dopady, ale tie sa dajú odborníkmi vysvetliť tak, aby boli zjavné každému, kto bude o konečnom nastavení rozhodovať.

Samozrejme, to „nechať na odborníkov“ by malo platiť aj pre vládu. Akékoľvek úpravy systému sú aj ekonomicky aj spoločensky citlivá záležitosť, je tam veľa nuansí z hľadiska európskeho práva a podobne. Aj pre vládu by bolo kontraproduktívne čokoľvek zvažovať ako „silové“ riešenie.

K tejto téme sa ľahko vyjadrí európska ekonomická špička, ľudia, ktorí odborne o niekoľko úrovní prevyšujú rôznych domácich ekonómov-propagandistov.

Z hľadiska domácej diskusie je akurát potrebné zdôrazňovať tých niekoľko kľúčových aspektov problému. Najmä, že my si momentálne úplne dobrovoľne necháme odlievať z krajiny masívne objemy kapitálu, pod pláštikom „sporenia“ a ďalšie objemy peňazí presúvame ako transformačný dlh do portfólia súkromných dôchodkových spoločností.

Všetko, mimochodom, proti základným ekonomickým počkám o tom, ako by kapitál mal prúdiť od rozvinutých ekonomík do rozvíjajúcich sa. My to robíme naopak, dotujeme západoeurópske a americké akciové trhy a ešte sa aj ako štát zadlžujeme voči súkromným spoločnostiam.

Pritom tie akciové trhy v ostatných rokoch rastú nie vďaka organickému rozvoju firiem (s výnimkou IT a príbuzných sektorov) ale z veľmi veľkej časti kvôli tomu, že kapitál uvoľnený politikou centrálnych bánk korporácie masívne využívajú na výkup vlastných akcií, čo pomáha ich cene.

Okrem toho do západných akcií momentálne ide pomerne veľa kapitálu od ázijských investorov, ktorí si potrebujú niekde ukladať prebytky. Ak sa niečo v tomto domine zlomí, „sporiace“ portfóliá budú veľmi rýchlo vyzerať inak, ako dnes.

Každopádne, ešte raz, o tejto téme máme doma úplne primitívnu diskusiu, ktorú manažujú ľudia, ktorým by nikto príčetný nedal riešiť naozaj zložité ekonomické problémy (jedno, či firiem alebo štátov) ale ako propagandisti sú platení dobre.

Ešte raz, ako jedni z mála v regióne, pretože v iných krajinách sa k týmto veciam začali stavať príčetnejšie.

Ale neprekvapuje, že plutokracia vysunula do popredia práve Šimečku.

On je presne na to. Aby obhajoval ich záujmy: záujmy ľudí, ktorí žijú z presunov finančného kapitálu, ovládajú štáty a spoločnosti cez dlhové nástroje.

V tomto jedinom, konkrétnom ohľade celá téma naozaj JE veľmi politická. Práve tým, že sa do odbornej témy miešajú ľudia, ktorých jediným reálnym úsilím v politike je slúžiť niekomu mimo hraníc Slovenskej republiky.

Niekde tak, že sa zapája do podpory krvavých konfliktov. A niekde tak, že obhajuje konkrétne finančné záujmy v zásade tých istých klík. Stále je to ten istý Šimečka, sluha plutokracie.

Zdroj: Facebook Juraj Draxler / InfoVojna