Šimečka vs. Štefunko alebo o tom, ako Progresívne Slovensko zachvátili vnútorné rozbroje

zťahy vo vedení strany PS a v poslaneckom klube sú napäté najmä na osobnej úrovni. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Progresívne Slovensko má dôvod na spokojnosť. Po voľbách sa síce nedostalo k moci, čo viacerých ľudí silne rozčarovalo. Vnútorne si totiž už začínali rozdeľovať najdôležitejšie vládne posty, nakoniec z toho nič nebolo.

No od volieb strana aspoň potvrdila rolu lídra opozície. Jej popularita značne prevyšuje popularitu KDH, SaS či matovičovcov.

Štefunko proti Šimečkovi

V skutočnosti je podľa viacerých zdrojov situácia vnútri strany napätá. Vidno to aj na tlačových konferenciách, kde predstavitelia vyzerajú akosi roztrasení a nesústredení. Pri príchode nebudia dojem stmeleného a priateľského kolektívu. A ani nie sú. Vnútri strany je hneď niekoľko názorových a personálnych konfliktov.

Ten prvý je priamo medzi zakladateľom Ivanom Štefunkom a dnešným lídrom Michalom Šimečkom. Štefunko sám sa netají tým, že si viac rozumel s predošlým predsedom Michalom Trubanom. Majú minimálne rovnaké biznisovépozadie, v startupovej komunite.

Šimečka, ktorého za predsedu akceptoval z núdze, je v jeho ponímaní slabý v organizačnej práci, v komunikácii aj obsahovo. Najmä v sociálnych otázkach, ktoré Štefunko považuje za kľúčové pre to, aby mohlo PS prevážiť nad Smerom.

Napätie rastie

Navyše, Štefunko má rád gestá a okázalú rétoriku, „robotický“ Šimečka mu nesedí.

Hoci sa nikdy nejako veľmi nemuseli, v ostatných mesiacoch ich vzťahy ochladli natoľko, že je z toho prakticky tichý konflikt. Takmer spolu nekomunikujú.

Ďalší konflikt je medzi niekoľkými tvárami, ktoré PS dostala na kandidátku v poslednej chvíli, aby posilnila imidž strany odborníkov. Ide najmä o panie zo školského prostredia ako akademička Ingrid Kosová či bývalá hlavná školská inšpektorka Viera Kalmárová.

Podľa našich zdrojov boli po príchode na kandidátku šokované tým, že strana prakticky nemá vnútorné odborné fóra, všetko je len marketing.

Okrem toho ich šokovala nepripravenosť a nevzdelanosť mladšej generácie vnútri strany. Najmä povestná nedostatočnosť v základnom vzdelanostnom vybavení, akú aj verejne demonštrovala jedna z mladších poslankýň, ktorá sa priznala, že nevie, kedy vznikla Československá republika a že ju to netrápi.

Aj preto sa obe panie síce snažia prispievať ku komunikácii vnútri poslaneckého klubu, no samotná práca strany ich sklamala a netaja sa tým.

Solitér Jaurová aj problém Palestíny

Posledný konflikt sa týka Zory Jaurovej. „Ona je vždy taká svojská, dalo sa s tým rátať,“ potvrdzuje jeden z našich zdrojov vnútri strany. Mierne extravagantnú, sebavedomú kultúrnu aktivistku napriek jej povesti do strany zobrali, pretože potrebovali niekoho známeho v kultúrnej obci.

Jaurová však v prvom rade potvrdila svoju povesť človeka, s ktorým sa ťažko komunikuje ako ľudsky, tak odborne. V kolektíve ostáva solitérom.

Vzťahy vo vedení strany a v poslaneckom klube sú tak napäté najmä na osobnej úrovni. Medzi radovými členmi zase konflikt cítiť ohľadom otázky Palestíny.

Kým Šimečka, spolu s najnovšou posilou Korčokom, sú jasne proizraelskí a udržiavajú vzťahy s ľuďmi napojenách na izraelskú lobby priamo vo Washingtone, v strane sa nájde aj dosť členov, ktorí sú šokovaní genocídnou politikou v Gaze. Ešte viac ich šokovalo, ako prísne sa vedenie snaží ututlať akékoľvek prejavy odporu voči politike Tel Avivu.

Nádej, že všetko vyrieši príchod k moci

Výsledkom však nie sú silnejšie výzvy k vnútrostraníckemu dialógu, ktorý tak či tak nefunguje, ale skôr plazivá atmosféra znechutenia a pasívne-agresívnych vzťahov. Túto nefungujúcu vnútornú komunikáciu členovia strany priznávajú v osobných rozhovoroch počas recepcií či večierkov.

Zároveň podčiarkujú, že sa s tým nedá nič robiť a dúfajú, že strana sa hádam predsa len raz dostane k moci.

Zdroj: ereport.sk