Šándor a nová pravda o Ukrajine

Ako je to so západnou podporou Ukrajiny? Podľa bývalého šéfa vojenskej rozviedky a bezpečnostného experta generála Andora Šándora sa Rusi poučili a Ukrajina to má zložitejšie. „Volanie ministra Lipavského, aby pomoc nepoľavila, je síce pekné, ale pán prezident hovorí, že my už nemáme Ukrajincom v zásade čo dať. V takom prípade ide o zbožné priania, ktoré bohužiaľ konflikt nevyriešia,“ hovorí generál Šándor v rozhovore pre Parlamentní Listy.cz.

Podľa niektorých expertov začína Ukrajincom dochádzať kvalifikovaná sila s tým, že kto niečo trochu vedel, už padol. Ako môžu naďalej Ukrajinci v bojoch byť úspešní z hľadiska ľudskej sily?

Je dobre, že sa konečne začínajú ozývať hlasy, ktoré boj na Ukrajine začínajú vidieť realistickejšie. Neznamená to, že by niekto fandil Rusom, ale vidíme to jednoducho realistickejšie. Je tu stále mnoho chlapcov rozprávajúcich oficiálnu propagandu, ktorú chcú naše médiá počuť, a to, že zbrane Ukrajiny postupujú víťazne vpred. Bohužiaľ realita je taká, že to tak nie je a napriek mnohým problémom, ktoré Rusi mali, sa v mnohom poučili a dnes bojujú efektívnejšie a sú predsa len schopní viac nahrádzať rozbitú techniku, majú väčšiu vojnovú výrobu ako Západ, ktorý zďaleka nie je schopný a možno ani ochotný rozbehnúť vojnovú výrobu na podporu Ukrajiny. Majú tiež viac ľudského potenciálu.

Tvrdiť, že pomer padlých Rusov voči Ukrajincom je osem ku jednej a tváriť sa, že tomu veríme v situácii, keď Rus vystrelí 20 tisíc delostreleckých nábojov denne a Ukrajinci päť tisíc, tak to nedáva žiadnu logiku, ak by Rusi nestrieľali pánubohu do okien, čo asi nestrieľajú.

A čo sa týka onej ľudskej sily?

Ukrajina nepochybne má problém s ľudskou silou, to je fakt. Zároveň nemyslím, že by to bolo úplne fatálne, pretože sa na front začínajú dostávať vojaci, ktorí boli vyškolení a vycvičení v krajinách západného sveta. Otázkou je, či to všetko stačí.

Za hlavný problém považujem, že Ukrajina by potrebovala naplánovať ofenzívu, možno už jednu z posledných, aby udržala podporu Západu v situácii, keď tanky, bojové vozidlá pechoty, delostrelectvo, protitankové strely, protivzdušnú obranu a možno aj lietadlá, má iba v malej miere. Alebo ich má dokonca iba prisľúbené, pretože s tým, čo máte prisľúbené, nemôžete bojovať. Môžete s tým možno počítať, ale nie bojovať.

Ukrajina stále dopláca na to, že verbálna podpora ich spravodlivého boja je oveľa výraznejšia ako podpora skutočná. Tieto nožnice sa podľa môjho názoru budú skôr roztvárať a volanie ministra Lipavského, aby pomoc nepoľavila, je síce pekné, ale pán prezident Pavel hovorí, že my už nemáme Ukrajincom v zásade čo dať. V takom prípade ide o zbožné priania, ktoré bohužiaľ konflikt nevyriešia. Aké sú skutočné straty sa možno niekedy dozvieme, možno aj nie.

Spomínali ste potrebu naplánovať ofenzívu, čo spomenul opakovane prezident Pavol s tým, že Ukrajinci budú mať posledný pokus. Ukrajinci ale kontrujú, že na tú protiofenzívu nemajú zbrane. K čomu teda môže dôjsť?

Toto ukrajinské vyjadrenie by sme mali brať s istou mierou spochybnenia, či to nie je súčasť klamania, že sa len Zelenský nesnaží vytvárať iný dojem, než v skutočnosti je. Pokojne to môže byť súčasťou celej ukrajinskej stratégie na juhu a juhovýchode ich frontu. Kladiete správnu otázku, pretože Ukrajinci by potrebovali úspech v zmysle, že by boli schopní rozpoliť ruské vojská útokom na Mariupol smerom k Azovskému moru a zamedziť pevninskému prepojeniu Krymu s Ruskou federáciou. To je jeden z hlavných smerov, kadiaľ by mohli ísť.

Rusi to ale tiež dobre vedia, a napriek všetkému, že sa Ukrajinci odvolávajú na veľmi úspešnú ofenzívu v Chersone, je potrebné povedať, že tam išlo skôr o veľmi usporiadané stiahnutie ruských vojsk cez Dneper, než že by to bolo dané výkonom ukrajinských vojsk, ktorý nechcem znižovať. Dokazujú to tí dvaja novinári, ktorí boli v Chersone ešte skôr ako ukrajinské vojská a ukázali aktuálny stav, za čo im Ukrajinci odobrali akreditáciu.

To je celkom signifikantná vec, ako na to celé nazerať. Teda vytvárať si dojem, že keď sa to „podarilo“ pri Chersone, podarí sa to aj inde. Bolo by to dobre, ale je otázka, či Ukrajina má silu, ktorou to môže zaistiť. Existujú pádne dôvody na obavy, že toho skutočne v súčasnej dobe je schopná.

Predtým bolo nemysliteľné, aby zo Západu zaznievalo, že k určitej úprave hraníc na Ukrajine bude musieť dôjsť, teraz to už občas počujeme. Pôvodne sa razil prakticky jediný smer, že koniec vojny môže nastať totálnou porážkou Ruska a oslobodením celej Ukrajiny vrátane Krymu. Ako súčasnú západnú rétoriku vidíte?

O nejaké územie Ukrajina prísť môže a je mimo akejkoľvek debaty, že by sa Rusi vzdali Krymu. Celú dobu od minulej jari hovorím, že Rus ešte nenasadil brutálnu silu, hoci ju stupňuje. Stále myslím, že ešte má čo stupňovať, napríklad pokiaľ ide o situáciu, že by bol pre Rusko ohrozený Krym.

Prvým stupňom konca vojny bude nejaké prímerie. Môžeme sa pýtať, ako sa bude dodržiavať a ruská strana si musí byť vedomá, že na tomto okupovanom území budú pôsobiť ukrajinské gerily a partizánske jednotky, čo bude prímerie podkopávať. Takto podkopávané prímerie môže byť komplikáciou k nejakej mierovej dohode, pri ktorej bude veľmi zložité ju vôbec dať na papier v situácii, keď si ukrajinské vedenie nenechalo vôbec žiadny priestor a kategoricky hovorí iba o tom, že musí byť celé územie Ukrajiny oslobodené.

Chápem ich, ale je to veľmi kategorický postoj, ktorý sa s veľkou pravdepodobnosťou naplniť asi nepodarí. Keby nakoniec mierová zmluva bola spísaná, bude problém ju naplniť. Videli sme to na Minských dohodách, ktoré boli z dnešného pohľadu podstatne menej komplikované a taktiež nebola ani jedna z oboch strán ich ochotná naplniť. Inými slovami môže byť tento konflikt veľmi nebezpečným vredom na celoeurópskej bezpečnosti a stabilite po dlhé roky. A vôbec to nemyslím zle voči Ukrajine. Je to zrejme realita, ktorá nás na ďalšie roky čaká, a s ktorou tu budeme žiť.

Veľký pokrok pri riešení ukrajinského konfliktu môžu dosiahnuť iba Spojené štáty, ak by sa do toho vložili s tým, že by viedli ukrajinskú vládu smerom nie ďalšej eskalácie, ale skôr dodať riešenia, ktoré by konflikt utlmovali. V tejto chvíli možno prebiehajú nejaké rokovania za zatvorenými dverami na základe čínskej iniciatívy a na základe rokovaní šéfa CIA Williama Burnsa, ako v Turecku, tak v Moskve a aj Kyjeve. Môžu tu byť určité zárodky, ale ako budú validné pre dosiahnutie trvajúceho mieru, to neviem odhadnúť. Čím lepšie bude mať Ukrajina vyjednávaciu pozíciu z hľadiska vojenskej sily, tým pre ňu lepšie.

Čo v tomto kontexte znamená nedávno vydaný medzinárodný zatykač na Vladimíra Putina?

To, samozrejme, možno konanie komplikuje, pretože s kým budeme vyjednávať, keď je Putin označený za vojnového zločinca z pohľadu únosov ukrajinských detí do Ruska? To je ďalšia otázka a podľa môjho súdu je to skôr nešťastný krok. Určite to nepovedie k deeskalácii napätia, pretože predstava, že Putin príde do Haagu je úplne iluzórna.

To je taká nešťastná vec, ktorá sa dostala na svetlo sveta. Neznamená to, že Putin nemá vinu na agresii, ktorú rozpútal. To je jednoducho fakt, ale reálnu politiku to komplikuje. Vidím to celé veľmi zložito, komplikovane a zastavenie bojov by bolo veľmi dobré, pretože by prestali umierať ľudia. Začať hľadať diplomatické riešenie je nutné. Povedať, že Rusi nesmú byť za agresiu odmenení je z hľadiska verejného správne, ale z hľadiska reality mám pochybnosti o tom, že na tom Rusko po uzavretí prímeria bude horšie, než pred zahájením agresie vlani vo februári.

hlavnydennik.sk