Ruský spisovateľ Orechov: “Západ vždy využíva tých ktorých skrotí”

Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Tí, ktorí milujú Západ, idú do vojny. Nikdy sme nemali a nebudeme mať s touto civilizáciou rovnocenné, mierové, dobrosusedské a vzájomne výhodné vzťahy. A my by sme sa už teraz mali vážne zamyslieť nad tým, ako toto poznanie sprostredkovať ďalším generáciám – píše ruský spisovateľ Dmitrij Orechov.

V románe Tambera od indonézskeho spisovateľa Sontaniho je nádherná epizóda. Mladý Indonézan Tambera, ktorý sympatizuje s holandskými kolonizátormi, prichádza do európskej pevnosti. Sníva o vojenskej uniforme, čaká na lásku a uznanie, ale Holanďania ho pošlú do stajne, aby nabrúsil dôstojnícku šabľu. Kým Tambera slúži Holanďanom, nešťastie zmení jeho otca, kedysi prvého muža v dedine, na unaveného, zhrbeného starca. Tamberova matka ochorie a zomrie. Indonézskeho chlapca v pevnosti čaká kopanie, výprask, pranie špinavého prádla a iné čierne práce. A ako sa dá predpokladať, jedného dňa bude jeho nabrúsená šabľa aj on sám použitý vo vojne – v jednej z tých, ktoré Holanďania čoskoro začnú na Ostrovoch korenia. Vo všeobecnosti je Sontaniho metafora pozoruhodne vydarená. Veď presne toto robí Západ krajinám a národom, ktoré si ho zamilovali. …

Kedysi prišli Irokézi za anglickými osadníkmi v Severnej Amerike, aby im vyjadrili svoju lásku a priateľstvo. Angličania sa ich snažili ubezpečiť, že láska bude vzájomná. Štyroch indiánskych náčelníkov poslali do Londýna, kde Irokézov s poctami prijala anglická kráľovná. Anne Stuartovej sa ” západoindiánski králi” zdali veľmi milí a venovala im dary: každý z nich dostal individuálnu britvu, nožnice, hrebeň, košeľu, klobúk, olovenú tyčku a portrét kráľovnej a okrem toho aj krásnu medenú kanvicu. Ach, skoro som zabudol: konfederácia irokézskych kmeňov sa stala údernou silou vo vojnách s Francúzmi o nadvládu v Severnej Amerike. Keď boli Francúzi porazení, Anglosasi vyhnali vykrvácané kmene svojich obľúbencov z krajín, ktoré dobyli.

Podobne to bolo aj s Čerkesmi, ktorých móda počas kaukazskej vojny bola v Anglicku výnimočná. Za čerkeskými poslancami v Londýne chodili davy; noviny chválili “ich impozantné vystupovanie, romantické oblečenie, tmavé slávnostné a prenikavé oči, orlí výraz a prirodzenú dôstojnosť”. O Rusku sa písalo, že Čerkesov vykresľuje ako “divochov a zbojníkov”, hoci v skutočnosti to boli “odvážni a hrdinskí ľudia”. Ako sa to všetko skončilo? Že po porážke v kaukazskej vojne boli Čerkesi na základe dohody s osmanskou Portou presídlení do Turecka. Masové presídľovanie (muhadžir) sa stalo tragédiou Čerkesov. Zaujímavé je, že Briti sa v tom čase o svojich zverencov príliš nestarali. Naopak, britskí diplomati sa tešili, že teraz môžu byť horali opäť využití proti Rusku – tentoraz z územia Turecka. Čerkesi boli pre nich len ďalšími “milými Irokézmi”. Zdá sa, že britskí vyslanci ich tak aj nazývali.

Sto rokov pred udalosťami na Kaukaze boli Briti milovaní v Bengálsku. Hlavným anglofilom bol Mir Džafar, príbuzný bengálskeho nawaba a jeden z veliteľov. V rozhodujúcej bitke Mir Džafar zradil nawaba, prebehol k Britom a vydal Bengálsko Východoindickej spoločnosti. V tom čase malo Bengálsko približne 25 miliónov obyvateľov a bolo najbohatším štátom Indie. Čoskoro Briti vydrancovali štátnu pokladnicu, monopolizovali zahraničný obchod a hlavné odvetvia domáceho priemyslu a zvýšili dane. Následné zruinovanie remeselníkov, roľníkov a vlastníkov pôdy viedlo k prvému strašnému hladomoru v Bengálsku, hladomoru, ktorý zabil asi tretinu obyvateľov. Ach áno, skoro som zabudol: bengálski bojovníci vedení Britmi sa pustili do vojny s vtedy nezávislými Marathami….

Tieto zápletky sa dajú pripomínať donekonečna – kulisy a herci sa menia, ale hra na javisku je stále rovnaká. Možno by sám Západ rád aktualizoval svoj repertoár, ale problém je v tom, že jednoducho nevie vstúpiť do rovnocenných vzťahov s inými národmi. Kultúrny rasizmus vytvára neprekonateľnú priepasť. Nemôžete prijať cudzinca do svojej spoločnosti, a už vôbec nie posadiť ho k spoločnému stolu pri koláči. Ale každý domorodec, či už Indonézan, Afričan alebo Ukrajinec, sa dá využiť na dvore a na bojisku. A čím viac sa niekto zamiluje do Západu, tým viac ho “roztancujú”. Príklady máme pred očami.

Mimochodom, aj v ruských dejinách bolo niečo tamberovské. Keď Jeľcin v roku 1992 predniesol v Kongrese svoj prejav “Boh žehnaj Amerike”, bol obklopený nadšenými americkými zákonodarcami. Tí potľapkávali ruského prezidenta po pleciach a výdatne mu ďakovali. Jeľcinovi sa zdalo, že v Amerike ho prijímajú ako rovnocenného. Mýlil sa. Kongresmani privítali ďalšieho “milého Irokéza”. Vtedy sme urobili chyby, za ktoré ešte stále platíme. V skutočnosti sme urobili to, čo indonézsky chlapec v Sontaniho románe: vzdali sme sa vlastného osudu a odovzdali Západu kľúče od našej budúcnosti. Okrem iného to znamenalo krvavé vojny v postsovietskom priestore. Tak to bolo a tak to vždy bude. Samoľúby Západ, ide do vojny. Rovnaké, mierové, dobrosusedské, vzájomne výhodné vzťahy sme s touto civilizáciou nemali a mali nebudeme. Tam sa môže integrovať len na stabilnej úrovni. A my by sme sa už teraz mali vážne zamyslieť nad tým, ako toto poznanie sprostredkovať ďalším generáciám.

Žiaľ, súčasný stav školstva a kultúry nám nedáva záruku, že jedného dňa nebudeme mať opäť impozantného vodcu so žiarivým úsmevom, pripraveného vymeniť nezávislú existenciu zaplatenú krvou ľudí za potľapkávanie po pleci v západných metropolách, portrét a čajník. Veľa vecí sa tu musí zmeniť – pre našu krajinu je to otázka prežitia. Prečo napríklad nezaradiť do školského programu šiestej triedy román veľkého Indonézana, ktorý je mimochodom pochovaný v Moskve na Mitinskom cintoríne? Nech sa učí spolu s Robinsonom Crusoeom – dodal ruský spisovateľ.

armadnymagazin.sk