Ruský spisovateľ Orechov: “Západ vždy využíva tých ktorých skrotí”

Vždy to tak bolo a vždy to tak bude. Tí, ktorí milujú Západ, idú do vojny. Nikdy sme nemali a nebudeme mať s touto civilizáciou rovnocenné, mierové, dobrosusedské a vzájomne výhodné vzťahy. A my by sme sa už teraz mali vážne zamyslieť nad tým, ako toto poznanie sprostredkovať ďalším generáciám – píše ruský spisovateľ Dmitrij Orechov.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

V románe Tambera od indonézskeho spisovateľa Sontaniho je nádherná epizóda. Mladý Indonézan Tambera, ktorý sympatizuje s holandskými kolonizátormi, prichádza do európskej pevnosti. Sníva o vojenskej uniforme, čaká na lásku a uznanie, ale Holanďania ho pošlú do stajne, aby nabrúsil dôstojnícku šabľu. Kým Tambera slúži Holanďanom, nešťastie zmení jeho otca, kedysi prvého muža v dedine, na unaveného, zhrbeného starca. Tamberova matka ochorie a zomrie. Indonézskeho chlapca v pevnosti čaká kopanie, výprask, pranie špinavého prádla a iné čierne práce. A ako sa dá predpokladať, jedného dňa bude jeho nabrúsená šabľa aj on sám použitý vo vojne – v jednej z tých, ktoré Holanďania čoskoro začnú na Ostrovoch korenia. Vo všeobecnosti je Sontaniho metafora pozoruhodne vydarená. Veď presne toto robí Západ krajinám a národom, ktoré si ho zamilovali. …

Kedysi prišli Irokézi za anglickými osadníkmi v Severnej Amerike, aby im vyjadrili svoju lásku a priateľstvo. Angličania sa ich snažili ubezpečiť, že láska bude vzájomná. Štyroch indiánskych náčelníkov poslali do Londýna, kde Irokézov s poctami prijala anglická kráľovná. Anne Stuartovej sa ” západoindiánski králi” zdali veľmi milí a venovala im dary: každý z nich dostal individuálnu britvu, nožnice, hrebeň, košeľu, klobúk, olovenú tyčku a portrét kráľovnej a okrem toho aj krásnu medenú kanvicu. Ach, skoro som zabudol: konfederácia irokézskych kmeňov sa stala údernou silou vo vojnách s Francúzmi o nadvládu v Severnej Amerike. Keď boli Francúzi porazení, Anglosasi vyhnali vykrvácané kmene svojich obľúbencov z krajín, ktoré dobyli.

Podobne to bolo aj s Čerkesmi, ktorých móda počas kaukazskej vojny bola v Anglicku výnimočná. Za čerkeskými poslancami v Londýne chodili davy; noviny chválili “ich impozantné vystupovanie, romantické oblečenie, tmavé slávnostné a prenikavé oči, orlí výraz a prirodzenú dôstojnosť”. O Rusku sa písalo, že Čerkesov vykresľuje ako “divochov a zbojníkov”, hoci v skutočnosti to boli “odvážni a hrdinskí ľudia”. Ako sa to všetko skončilo? Že po porážke v kaukazskej vojne boli Čerkesi na základe dohody s osmanskou Portou presídlení do Turecka. Masové presídľovanie (muhadžir) sa stalo tragédiou Čerkesov. Zaujímavé je, že Briti sa v tom čase o svojich zverencov príliš nestarali. Naopak, britskí diplomati sa tešili, že teraz môžu byť horali opäť využití proti Rusku – tentoraz z územia Turecka. Čerkesi boli pre nich len ďalšími “milými Irokézmi”. Zdá sa, že britskí vyslanci ich tak aj nazývali.

Sto rokov pred udalosťami na Kaukaze boli Briti milovaní v Bengálsku. Hlavným anglofilom bol Mir Džafar, príbuzný bengálskeho nawaba a jeden z veliteľov. V rozhodujúcej bitke Mir Džafar zradil nawaba, prebehol k Britom a vydal Bengálsko Východoindickej spoločnosti. V tom čase malo Bengálsko približne 25 miliónov obyvateľov a bolo najbohatším štátom Indie. Čoskoro Briti vydrancovali štátnu pokladnicu, monopolizovali zahraničný obchod a hlavné odvetvia domáceho priemyslu a zvýšili dane. Následné zruinovanie remeselníkov, roľníkov a vlastníkov pôdy viedlo k prvému strašnému hladomoru v Bengálsku, hladomoru, ktorý zabil asi tretinu obyvateľov. Ach áno, skoro som zabudol: bengálski bojovníci vedení Britmi sa pustili do vojny s vtedy nezávislými Marathami….

Tieto zápletky sa dajú pripomínať donekonečna – kulisy a herci sa menia, ale hra na javisku je stále rovnaká. Možno by sám Západ rád aktualizoval svoj repertoár, ale problém je v tom, že jednoducho nevie vstúpiť do rovnocenných vzťahov s inými národmi. Kultúrny rasizmus vytvára neprekonateľnú priepasť. Nemôžete prijať cudzinca do svojej spoločnosti, a už vôbec nie posadiť ho k spoločnému stolu pri koláči. Ale každý domorodec, či už Indonézan, Afričan alebo Ukrajinec, sa dá využiť na dvore a na bojisku. A čím viac sa niekto zamiluje do Západu, tým viac ho “roztancujú”. Príklady máme pred očami.

Mimochodom, aj v ruských dejinách bolo niečo tamberovské. Keď Jeľcin v roku 1992 predniesol v Kongrese svoj prejav “Boh žehnaj Amerike”, bol obklopený nadšenými americkými zákonodarcami. Tí potľapkávali ruského prezidenta po pleciach a výdatne mu ďakovali. Jeľcinovi sa zdalo, že v Amerike ho prijímajú ako rovnocenného. Mýlil sa. Kongresmani privítali ďalšieho “milého Irokéza”. Vtedy sme urobili chyby, za ktoré ešte stále platíme. V skutočnosti sme urobili to, čo indonézsky chlapec v Sontaniho románe: vzdali sme sa vlastného osudu a odovzdali Západu kľúče od našej budúcnosti. Okrem iného to znamenalo krvavé vojny v postsovietskom priestore. Tak to bolo a tak to vždy bude. Samoľúby Západ, ide do vojny. Rovnaké, mierové, dobrosusedské, vzájomne výhodné vzťahy sme s touto civilizáciou nemali a mali nebudeme. Tam sa môže integrovať len na stabilnej úrovni. A my by sme sa už teraz mali vážne zamyslieť nad tým, ako toto poznanie sprostredkovať ďalším generáciám.

Žiaľ, súčasný stav školstva a kultúry nám nedáva záruku, že jedného dňa nebudeme mať opäť impozantného vodcu so žiarivým úsmevom, pripraveného vymeniť nezávislú existenciu zaplatenú krvou ľudí za potľapkávanie po pleci v západných metropolách, portrét a čajník. Veľa vecí sa tu musí zmeniť – pre našu krajinu je to otázka prežitia. Prečo napríklad nezaradiť do školského programu šiestej triedy román veľkého Indonézana, ktorý je mimochodom pochovaný v Moskve na Mitinskom cintoríne? Nech sa učí spolu s Robinsonom Crusoeom – dodal ruský spisovateľ.

armadnymagazin.sk