Rodinné tradície 

Tradície rodinnej výchovy mali hlboké korene. Vychádzali zo starodávneho patrimoniálneho základu Predkov. Tieto časom overené pravidlá sa stali nezničiteľným základom, na ktorom bol postavený celý život.

Rozvoj, prosperita, ochrana a rozmnožovanie rodiny je hlavnou životnou úlohou každého človeka. Všetko, čo sa robí, sa robí – nie pre seba, ale pre rodinu, blízkych… Každý človek prispieva, každý by sa mal snažiť prevziať svoj diel zodpovednosti.

Život si treba vážiť, pretože je to najdôležitejšia vec v živote. Nad životom môže byť len povinnosť voči Rodine. Pochopenie toho zmenilo rodinu na skutočnú pevnosť, kde sa každý jeden za druhého postavil a ukázal zázraky sebaobetovania.

Slovo hlavy Rodu, najstaršieho z Rodu, je nespochybniteľné. Slovo starších, najmä rodičov, bolo zákonom. Ale čo je hlavné, nebolo to založené na strachu a nátlaku, ale na hlbokej úcte. Deti videli, ako sa k sebe správajú rodičia, starí rodičia a ďalší príbuzní. Naučili sa ctiť svojich rodičov, aby si ich neskôr ich deti ctili rovnakým spôsobom. Slovania verili, že to bol jediný spôsob, ako vybudovať silné Rody po mnoho storočí.

V čase nebezpečenstva ide hlavne o záchranu detí (budúcich) a starých ľudí. Slovania si vedeli vážiť „aj mladosť, aj starobu“. Ak totiž príde vojna a v nej zomrú dospelí, potom sa Rodina znovu narodí v ich deťoch, ktoré dostanú od starých otcov a starých mám všetku Rodinnú múdrosť. V tomto sa klany držia – početných Potomkov, ktorých spája tradícia a vedomosti.

Uctievanie Jediného Boha a Predkov je základom všetkého. Na tomto bol postavený celý život. Z generácie na generáciu si ľudia uchovávali dedičstvo Predkov, ich rodokmeň, dávne tradície, vážili si ich a rozmnožovali. Zdalo sa, že zachovávajú duchovnú jednotu a vzájomnú pomoc s minulými generáciami.

Každý by si mal vybrať podnikanie podľa svojej Duše a dať svoju dušu do akejkoľvek práce. Duša musela byť investovaná nielen do podnikania, ale aj do akéhokoľvek predmetu. Koniec koncov, všetko, čo robíte, bude slúžiť viac ako jednej generácii. Preto boli takí úctiví k materiálnej kultúre, starovekým predmetom, všeobecne veciam „s vekom“, najmä tým, ktoré mali posvätný význam (svadobné šaty, zbrane, remeselné potreby, ocenenia). A čím viac generácií takéto predmety používalo, tým sa stali posvätnejšími relikviami, pretože v týchto predmetoch sa nahromadila energia lásky a tvorenia, ktorá počas storočí spájala blízkych, drahých ľudí.

Ochrana rodnej krajiny je prvoradou povinnosťou každého človeka. Vzťah k Zemi bol zvláštny. Pri odchode na cestu do ďalekých krajín si istotne vzali so sebou aj hrsť Zeme. Zem je duša a sila ľudí. Verilo sa, že tí, ktorí opustia svoju rodnú zem, opustia mohyly svojich Predkov, stratia svoju dušu.

Základom pokračovania života je Svedomie, Láska a Viera. Viera je Múdrosť Predkov, bez nej sa nedá žiť v zložitom svete. Láska má mnoho tvárí – k Predkom, deťom, rodičom. Ona dáva silu. Svedomie je mierou všetkého. Toto hovorí hlas Svedomia: Rod ťa vychoval, teraz si na rade ty. Preto bolo nemysliteľné, aby sa naši starí rodičia vzdali možnosti mať deti a vnúčatá, aby „žili pre seba“.

Základom rodiny je vzájomné porozumenie, podpora a zachovanie jednoty. Každý cítil, že sila spočíva v jednote, každý pochopil: ak nepomôžete svojim príbuzným, kto vám pomôže? Pozemský život je daný, aby sa človek naučil byť Stvoriteľom-tvorcom, a na to potrebujete poznať múdrosť Predkov.

Všetko, čo je dané Prírodou, musí byť zachované bez skreslenia. Preto Slovania nenávideli akúkoľvek umelosť. Umelá zmena vzhľadu totiž znamená skreslenie energie. Ľudia pochopili: skutočná krása je v duchovnom, duševnom a telesnom zdraví.

Úcta k prírode, dodržiavanie zásady dopĺňania, pochopenie svojho miesta vo svete. Slovania sa nesnažili podmaniť si prírodu, privlastniť si lesy a rieky. Vzali si len to, čo bolo nevyhnutné, pýtajúc si povolenie od Majstra lesa. Za každý vyrúbaný strom boli zasadené dva nové. To sa rozšírilo na poľnohospodárstvo a na akúkoľvek inú ľudskú činnosť.

Slovanský rod sa ukázal ako pomerne silná formácia a odolal výzvam doby vďaka tradičnému spôsobu života, ktorého kľúčovými bodmi bola úcta, zachovanie a rozmnožovanie. To sa prejavilo na všetkých úrovniach, vo všetkých sférach života.

Jedna z úrovní sa dá nazvať konceptuálna alebo ideologická. Generácia po generácii hromadila vedomosti o svete, prameniace zo skúseností Predkov a ich vlastných zručností a schopností. Toto poznanie pomohlo prežiť v mnohých vzostupoch a pádoch, uctievanie Múdrosti predchádzajúcich generácií, ako aj zachovávanie príslušných pravidiel správania, životne dôležitých zásad, sa stalo skutočnou hodnotou, ktorá formovala postavenie jednotlivca aj rodiny.

Status určoval postavenie v okolitej spoločnosti a určoval veľa v podmienkach života. Bol cenený a oceňovaný a pre zachovanie jeho čistoty sa robí veľa. Rodinné tradície boli zafixované v piesňach, porekadlách, legendách, mali rozhodujúci vplyv na charakter, a teda na činy, a v dôsledku toho na životnú cestu. V tomto smere mala veľký význam taká črta nášho etnika, ako je početnosť rodín.

Veľký počet detí sa považoval za veľkú hodnotu. Čím viac generácií sa zhromaždí pod jednou strechou, tým lepšie. Rodina pripomínala zohratý organizmus, v ktorom mal každý svoje miesto pod slnkom. Každý si našiel niečo podľa svojich predstáv (a podľa svojich schopností), každý bol hodnotný, na každého sa pozeralo ako na človeka.

Život vo veľkej a priateľskej rodine vytvoril osobitný postoj k starším príbuzným a deťom, ovplyvnil spôsob života. A spôsob života bol najviac spojený s okolitou Prírodou, ktorá pomáhala človeku naladiť sa na jej Harmóniu. Zo starovekých základov vzišlo pravidlo, ktoré sa snažili dodržiavať v každej rodine. Všetko, čo sa nazbieralo, malo byť rozdelené do štyroch častí – časť Rodina, časť Boha, časť Príroda, časť Čas.

To pomohlo zefektívniť život, pomohlo v ťažkej chvíli, naučilo nielen usilovnosti, ale aj štedrosti. Čo toto pravidlo znamenalo? Časť sa minula na jedlo. Časť sa dávala Bohu, teda za dobré skutky, na pomoc núdznym, na stretávanie sa s hosťami (verilo sa, že hosť je od Boha). Časť – do prírody, teda na plodiny, na budúcu úrodu.  A to sú rezervy, ktoré môžu pomôcť v prípade neúrody.

Rodinné tradície často vychádzali z remeselníckych dynastií. Majstrovský výcvik prebiehal v priamom prenose zo staršej generácie na mladšiu. Najúspešnejšie rodiny a klany si udržiavali a rozvíjali špecifické profesie.

Jemnosti a tajomstvá ručných prác boli starostlivo uchovávané a odovzdávané z otca na syna, od starého otca k vnukovi. Navyše, každá ďalšia generácia sa snažila toto bohatstvo zväčšiť. Koniec koncov, bez ohľadu na to, aké povolanie si mladý muž vyberie, v prvom rade sa musel naučiť povolanie svojho otca. To je všeobecná profesia.

A samozrejme, babička a matka odovzdali dievčaťu zručnosti pri udržiavaní spôsobu života, udržiavaní domova. To zahŕňa vyšívanie, varenie a prípravu zásob na zimu. Dom bol naplnený tkaním, výšivkami, tkaním, uchovával si svoje tajomstvá a recepty, pod jeho klenbami sa trepotal celý kŕdeľ porekadiel a bájok, ktoré tvorili jedinečnú príchuť každej rodiny.

Dospelé deti si založili vlastné rodiny, usadili sa v blízkosti a preniesli si tento spôsob života do svojich nových domácností. Keďže sa súčasne zlúčili dva rody, došlo k vzájomnému obohacovaniu. Do rodiny prišli nové profesie, nové zručnosti. To ešte viac upevnilo väzby veľkej rodiny, rozvetvenej rodiny. Takto sa formovali miestne črty, ktoré sa pretavili do obrovskej a rozmanitej rodinnej tradície.