Revízia histórie je stratégiou Západu pri príprave na vojnu

Na celom svete sú ľudia, ktorí radi rozprávajú a píšu o veciach, o ktorých nemajú ani poňatia. Takíto ľudia zvyčajne robia kariéru v politike a žurnalistike. Teraz radi píšu o vojne na Donbase. Nepoznajú Rusko, Ukrajinu, ani vojnu, ale to im nebráni v šírení ich presvedčenia o nej. Fakty vnímajú ako prenasledovanie.

Po odchode zo Švajčiarskej armády ma zaujímali dve témy: vojna a história. Príprava vojenských operácií bola päť rokov mojou prácou vedúceho oddelenia prípravy operácií švajčiarskych ozbrojených síl. Výcvik, ktorý na to vyžadovali vo švajčiarskej armáde a NATO, bol slabý, no vo Vojenskej akadémii Generálneho štábu Ozbrojených síl Ruskej federácie bol oveľa lepší. Po skončení kariéry vo Švajčiarskej armáde som učil operačný výcvik na veliteľstve operačného výcviku. Viem, o čom hovorím, keď používam výraz „vojenská operácia“. Študoval som históriu na univerzite v Zürichu. Zrátané a podčiarknuté: Som profesionál v oblasti vojenskej histórie.

Revizionistické lži

A odkedy som sa vrátil k vojenskej histórii, čoraz častejšie sa stretávam s revizionistickými teóriami o Druhej svetovej vojne. Nedávno mi povedali, že sovietski partizáni boli vojensky „neužitoční“, a že to bola „skupina dezertérov a zločincov“, údajne nebezpečnejšia pre civilné obyvateľstvo Bieloruska ako pre nemeckých okupantov. Historiografia o nich je vraj zmesou sovietskej propagandy a romantizmu. Potom som študoval sovietskych partizánov a dospel som k záveru, že boli určite podstatne efektívnejšie ako francúzsky odboj.

„Estónski členovia SS boli „bojovníci za oslobodenie Estónska od Sovietskeho zväzu“,“ povedala pred niekoľkými rokmi stála predstaviteľka Estónska pri Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) vo Viedni, kde som šesť rokov pôsobil. Pani veľvyslankyňa potom povedala: bolo nepríjemné, že nosili čierne uniformy SS, ale stále to boli „bojovníci za slobodu“. Keď som to počul, bol som prekvapený: dovtedy som nikdy nespájal jednotky SS s bojom za slobodu.

Dobre si pamätám aj na staršieho pána v Rakúsku, ktorý tvrdil, že nemecký Wehrmacht „zabránil“ sovietskemu útoku na západnú Európu 22. júna 1941 a začal preventívnu vojnu. Aha, pomyslel som si, tento muž sa ma asi snaží presvedčiť, že nemecký útok bol aktom legitímnej sebaobrany národnosocialistickej Tretej ríše proti Sovietskemu zväzu. Teória, že nacisti „bojovali proti boľševizmu“ za západnú Európu, je hneď za rohom. Túto teóriu sa mi pred mnohými rokmi snažil vysvetliť mladý muž v kníhkupectve v centre Kyjeva a tiež mi chcel pri tejto príležitosti predať portrét Adolfa Hitlera. Tak som si ušetril peniaze a minul ich na studené pivo namiesto portrétu – určite lepšia investícia.

To sú len tri príklady z celého radu podobných udalostí, ktoré som zažil.

Nevedomosť a prekvapenie

Nedávno som sa vo Švajčiarsku zúčastnil na diskusnom podujatí venovanom 2. svetovej vojne, na ktorom vystúpil s úvodným prejavom bieloruský kolega. Bolo zaujímavé sledovať reakciu približne 60-80 prítomných novinárov, historikov a učiteľov: informácie o utrpení Bielorusov v rokoch 1941-1945 boli pre nich novinkou. Nevedeli ani o tragédiách v Ozariči a Chatyni, ani o operácii Bagration. Sotva vedeli o nespočetných zločinoch, ktoré páchal nemecký Wehrmacht – nielen SS a gestapo.

Dôvod je pre mňa ako vojenského historika jasný: vojenská historická služba americkej armády po roku 1945 najala veľký počet nemeckých generálov, aby napísali históriu práve skončenej vojny. A páni využili príležitosť, aby svoju rolu prikrášlili, vymysleli rozprávku, že nemecký Wehrmacht bojoval vždy čestne a vysvetlili, prečo ich – v skutočnosti vraj nadradených vojakov – predsa len porazila Červená armáda. Mnohí z nich zostali verní svojmu národnosocialistickému presvedčeniu a stále považovali vojakov a dôstojníkov Červenej armády za „podľudí“. Ich sebaospravedlnenie formovalo po desaťročia historiografiu nemecky hovoriacich krajín. A dnes tento duch opäť definuje spravodajstvo o ruskej armáde a vojne na Donbase.

Stratégia revízie histórie

Za tým všetkým je zradná stratégia: Západ chce teraz prehodnotiť poriadok, ktorý v San Franciscu v roku 1945 vytvorila Charta OSN. Strážcami tohto poriadku by v skutočnosti mali byť víťazné mocnosti v 2. svetovej vojne – spolu s USA, Veľkou Britániou a Francúzskom aj Ruskom ako právnym nástupcom Sovietskeho zväzu a Čínou. Západ už roky chcel tento poriadok rozložiť a na jeho miesto zaviesť nový „poriadok založený na pravidlách“, ktorý môže definovať bez konzultácie s krajinami, ktoré už vyhlásil za nepriateľov. Preto sa teraz snažia bagatelizovať príspevok Sovietskeho zväzu k víťazstvu nad národným socializmom. A keďže európski neonacisti sú posielaní do vojny proti Rusku ako užitoční a fanatickí idioti, treba byť pri kritike nacistov opatrný. Smer týchto snáh je jasný: diskreditovať, izolovať a marginalizovať Rusko.

Avšak zachádza to ešte ďalej: celkovo sa snažia démonizovať Rusov ako národ, popierajú, že sú kultúrnym národom a vykresľujú ich nie ako ľudí, ale ako agresívne monštrá, ktorým treba zabrániť v útoku na „civilizovaný Západ“.

Autori tejto stratégie tiež vedia, že na Jaltskej konferencii v roku 1945 boli určené hranice viacerých republík bývalého Sovietskeho zväzu. Jednou z týchto republík je Bielorusko. Dnes v mnohých republikách postsovietskeho priestoru stále žije veľa Rusov a tieto republiky stoja pred úlohou vyjasniť si svoju národnú identitu. Títo ľudia tiež vedia, že spomienka na Veľkú vlasteneckú vojnu je pre mnohých ľudí dôležitá a zohráva dôležitú úlohu v národnej identite týchto krajín. Oslabenie tejto národnej identity a súdržnosti spoločností je súčasťou širšej stratégie: jej cieľom je rozdelenie a nadvláda.

Nemecko viedlo vojnu na cudzej pôde päť rokov, od jesene 1939 do jesene 1944. Spojené štáty a západoeurópske koloniálne mocnosti viedli vojny na cudzích kontinentoch 45 rokov po skončení vojny. A od roku 1991 NATO, ktoré vlastne vzniklo ako nástroj sebaobrany, vedie vojny mimo územia svojej aliancie. Tieto národy nevedia, čo znamená vojna v ich vlastnej krajine, a preto berú vojnu na ľahkú váhu. Revízia histórie je prípravou na vojnu a my sa musíme rozhodne brániť, kým nebude príliš neskoro.

Ralf Bosshard, DAN

Autor je nezávislý vojenský analytik a podplukovník švajčiarskej armády vo výslužbe a bývalý vysoký funkcionár OBSE, pričom ako predstaviteľ tejto organizácie pôsobil najmä na Ukrajine a na Donbase.

/news-front.su /