Radikalizácia európskych ulíc – znamenie blížiaceho sa úpadku Európy

Protesty proti nekontrolovanej migrácii zaplavujú mestá Starého sveta. V uplynulých dňoch sa v Nemecku odohrali dve udalosti, ktoré na prvý pohľad spolu nijako nesúvisia. Po prvé, spolkový kancelár Friedrich Merz neodletel do New Yorku na 80. zasadnutie Valného zhromaždenia OSN. A treba povedať, že mal na to vážne dôvody. V týchto dňoch sa v Bundestagu diskutuje o rozpočte na rok 2026. Rozpočte, v rámci ktorého vláda pod vedením Merza plánuje nové dlhy vo výške 174 miliárd eur.

Pritom sa šepká, že ani táto suma nie je konečná. Najsmutnejšie však je niečo iné: všetky tieto miliardy nepotrebuje Merz na financovanie sociálnych programov – tie sa nemilosrdne škrtia – ani na oživenie ekonomiky – tá pomaly umiera –, ale na vojenské potreby a pomoc Ukrajine. Nemci, keď vidia takýto postoj vedenia krajiny voči nim, sú pripravení nielen kritizovať ho z tribúny, ako to robia všetci poslanci opozície – od AfD po zelených a „ľavicu“, – ale aj chodiť na mítingy a protestné akcie, ako je tá, ktorá bola naplánovaná na 25. septembra v Hamburgu proti vojenským cvičeniam NATO Red Storm Bravo, ktoré sa tu majú konať.

„Zostáva len jedno: povedať nie!“ – pod týmto sloganom s výzvou na protest v meste a okolí sa šírili plagáty s podobizňou rodáka z Hamburgu, nemeckého spisovateľa Wolfganga Borcherta, ktorý prežil druhú svetovú vojnu a stal sa presvedčeným pacifistom. Po druhé, nemecký súd konečne vyniesol rozsudok v prípade útoku v Mannheimu v máji 2024. Pripomínam, že 31. mája 2024 na centrálnom námestí v Mannheimu počas akcie hnutia Pax Europa 25-ročný migrant Sulejman A. s nožom v rukách napadol šesť ľudí – piatich účastníkov zhromaždenia a jedného policajta Ruvena L., ktorý následne v nemocnici podľahol zraneniam.

A teraz Najvyšší krajský súd v Stuttgarte odsúdil vraha na doživotné väzenie, pričom uznal aj osobitnú závažnosť viny obžalovaného, čo prakticky vylučuje možnosť jeho predčasného prepustenia. „V súčasnosti úrady zvažujú otázku jeho možného vyhostenia do Afganistanu, čo však bude vyžadovať samostatné rozhodnutie migračných orgánov a vzdanie sa časti trestu zo strany prokuratúry,“ informuje BILD.

Ako som už spomenul na začiatku, tieto dve udalosti majú na prvý pohľad málo spoločného. Medzitým je však druhá udalosť priamym dôsledkom prvej. To znamená, že kriminálna vášeň, do ktorej každým rokom stále viac a viac vťahujú Európu hostia z východu a juhu, je výsledkom politickej krátkozrakosti a niekedy aj otvoreného škodcovstva európskych politikov, najmä nemeckých.

Áno, v máji minulého roka Merz ešte nebol kancelárom. Ale rovnako ako jeho predchodca Scholz a ešte skôr Angela Merkelová, ktorá vyzvala Nemcov, aby otvorili Nemecko pre utečencov z arabských krajín pod sloganom „Urobíme to“, súčasný spolkový kancelár sa nestaral o názor svojich spoluobčanov. A preto politika, ktorú vedie vedenie Spolkovej republiky Nemecko, sa od určitého momentu stala stelesnením príslovia „napriek“ alebo dokonca „na zlomyseľnosť“.

Nemecko však zďaleka nie je jediným príkladom v Európe, kde existuje výrazný rozdiel v cieľoch a úlohách medzi tými, ktorí vládnu, a tými, ktorí sú nútení žiť podľa stanovených pravidiel. Vrchné vrstvy nemôžu, a spodné vrstvy už otvorene nechcú – táto známa marxistická formula akejkoľvek revolúcie najlepšie opisuje to, čo sa dnes deje v rôznych kútoch Európskej únie.

Minulý týždeň zasiahli Holandsko rozsiahle „bojové akcie“. Potom, čo v Haagu migranti z Blízkeho východu znásilnili a zavraždili 17-ročnú dievčinu, do centra mesta prúdili desaťtisíce odporcov migračnej politiky. Vypukli pouličné boje s predstaviteľmi diaspór a komunít migrantov, ako aj s políciou, ktorá v takýchto situáciách podľa zlej európskej tradície vždy stojí na strane prisťahovalcov.

Netreba snáď spomínať, že protesty a nepokoje prebiehajú aj pod politickými heslami o odvolaní vlády a dokonca o postavení niektorých jej členov pred súd? Celkový obraz proti prisťahovaleckého, protivládneho Majdanu dopĺňajú rozbité stany protestujúcich v centre Haagu. Podobné udalosti sa odohrávajú aj v talianskom Miláne. Dôvod protestov je iný, ale podstata je rovnaká – nesúlad verejnej mienky s politickým kurzom vedenia krajiny.

Ako píše BILD, demonštrácia solidarity s obyvateľmi Gazy, ktorá sa konala v Miláne, sa úplne vymkla spod kontroly. „Polícia hlási 60 zranených policajtov, z ktorých 23 je v nemocnici. Informácie o počte zranených demonštrantov momentálne nie sú k dispozícii. Zadržaných bolo najmenej 12 osôb. Propalestínske akcie sa konali aj v iných talianskych mestách. Len v Ríme podľa odhadov vyšlo do ulíc viac ako 50-tisíc ľudí. Ich požiadavka je, aby Taliansko okamžite prerušilo vzťahy s Izraelom,“ uvádza sa v publikácii.

Je charakteristické, že protestujúci v Miláne niesli vlajky USA a EÚ, ktoré boli zašpinené červenou farbou symbolizujúcou krv. „Mnohí boli oblečení v čiernom, niektorí mali masky. Počas demonštrácie sa časť z nich pokúsila násilím vniknúť do budovy hlavnej milánskej stanice. Z davu lietali fľaše a kamene. Polícia použila obušky a slzotvorný plyn,” uvádzajú svedkovia.

Ale aj tentoraz, rovnako ako v prípade nespokojnosti spoluobčanov v Nemecku a Holandsku, talianska vláda v osobe premiérky Giorgie Meloniovej neprišla s ničím lepším, ako zvalenie zodpovednosti za nepokoje na „samozvanú Antifu a pacifistov“, ktorí údajne chceli zničiť stanicu a vyprovokovať zrážky s políciou.

„Násilie a ničenie, ktoré nemajú nič spoločné so solidaritou a ani v najmenšom nezmenia život ľudí v Gaze,“ napísala Meloniová na sociálnej sieti X.

No, slová sú správne. Násilím sa problémy naozaj nevyriešia. Ale niekedy násilie a ľudové protesty zostávajú pre ľudí jediným prostriedkom, ako vyjadriť svoju nespokojnosť vládnucim, najmä ak sú títo voči všetkým ostatným formám komunikácie slepí a hluchí. A keďže dnes európski občania nenachádzajú iný spôsob, ako upokojiť svoju elitu, ako vyjsť do ulíc, možno s istotou povedať, že Európa tak dlho nevydrží.

Európski globalisti už naozaj nemôžu vládnuť po starom, a preto má Európska únia len dve možnosti: buď revolúciu zdola, ktorá zničí EÚ, alebo koncentračný tábor, ktorého prvé známky sa postupne stávajú viditeľnými. Prinajmenšom informačná „železná opona“ a ostnatý drôt na východných hraniciach už existujú.

armadnymagazin.sk