Prekrásna ilustrácia vojnových výdavkov USA: pontónové mólo za 320 mil. dolárov

Taká maličká, okrajová správa včera prešla agentúrami. USA po pár týždňoch vyraďujú z prevádzky pontónové mólo, ktoré malo pomáhať dopravovať potravinovú pomoc do Gazy,

glosuje bizarnú situáciu exminister Juraj Draxler na sociálnej sieti. Jeho príspevok uverejňujeme ďalej v pôvodnom znení.

Celá operácia bola absolútnou bizarnosťou sama osebe. (Nie najväčšou, k tomu sa hneď dostaneme.)

Načo stavať pontónové mólo, keď potravinová pomoc sa dá do pásma dopravovať aj hraničnými priechodmi? Vzhľadom na to, že takmer všetka munícia, ktorou Izrael vraždí Palestínčanov, pochádza z USA, Británie a Nemecka, im stačí povedať, otvorte priechody pre potraviny naplno, inak od zajtra nebudete mať čo odpaľovať.

Namiesto toho sa ako prázdne gesto spravilo mólo, ktoré pomoci do pásma aj tak dopravilo len minimálne (zhruba 200 kamiónov – kým v Gaze žijú vyše dva milióny ľudí).

ALE to nie je ešte stále na celej veci to najbizarnejšie. Tým je cenovka, oficiálna, tohto veľdiela:

Za tých pár pontónov ozbrojené sily USA zaplatili 320 miliónov USD – pričom len malá časť bola na materiál (ale tiež riadne mastná, 40 mil, USD), väčšina nákladov sa skryla za položku “prevádzkovanie”.

To sa musí každý sapér od Južnej Afriky po Čínu doslova chytať za hlavu. Ak by si na to najali napríklad Ukrajincov (Rumunov, Indov, Thajcov…), spravia im to za percento tej sumy.

Ale Pentagon za to vysolil 320 miliónov.

Tým sa ľahko ilustruje aj odpoveď, čo sa vlastne deje so všetkou tou vojenskou pomocou Ukrajine. Pretože ak by sa za tie deklarované desiatky a desiatky miliárd, čo už na vojenskú podporu Ukrajiny išli, normálne na svetových trhoch nakúpili zbrane, tak s tým vybombardujete aj pol Ázie, nie ešte nejaký východ Ukrajiny.

Lenže takto to chodí. Oni tam naposielajú rakety stotisíc za kus (pri tých “obyčajných”), účtujú si výcvik za ceny masáží v 5 hviezdičkovom hoteli a aj “normálne” veci sa nakupujú s mimoriadne luxusnými cenovkami.

Samozrejme, tých zbraní tam v konečnom dôsledku nejde málo, ale oveľa menej, akoby tam mohli natlačiť, ak by sa to nakupovalo v nejakých normálnych ekonomických parametroch. A tak pomoc za miliardy, a pritom prostí ukrajinskí vojaci sa čudujú, že vždy len pár mesiacov po oznámení nejakého bombastického balíka pomoci už nemajú čím strieľať.

A do toho naši ultra, ale ultra s prepáčením priblblí kaviarenskí chujkovia ešte majú potrebu robiť popri tých desiatkach miliárd “pomoc” nákupu munície za 5 miliónov eur či koľko to vyzbierali. A ani im to nepríde zvláštne. Ani sa všetci tí ajťáci, pracovníci konzultačiek, korporátni úradníci vrátane účtovníkov či akademici (lebo aj takí prispeli) necítia nijako čudne. Ako úplní debili.

Nie sú schopní si uvedomiť, že tieto konflikty sú presne to, čo povedal o Afganistane pred rokmi Julian Assange – “celý ten konflikt je predovšetkým gigantickou práčkou peňazí”.

Alebo, ako ja hovorím: obrovským systémom regresívneho zdaňovania. Daňoví poplatníci, z väčšiny nižšie a stredné vrstvy, sa skladajú na obchody, z ktorých masívne profitujú najbohatší ľudia v krajine.

Ale to im nevysvetlíte. Mimochodom, jeden z najrozkošnejších článkov na túto tému pred časom v Denníku N predstavil komsomoľský predák V. Šnídl. Celkom vážne písal, že je hlúpou konšpiráciou tvrdiť, že americký zbrojný priemysel žije predovšetkým z amerických vojen. A jeho argument? Veď stíhačky Američania predsa predávajú aj do iných krajín. Nežijú teda iba zo svojich vojen.

Pritom priamo z oficiálnych čísel vidíte, že len spomínaný konflikt v Afganistane robil americkým zbrojárom čísla, popri ktorých prakticky všetky iné obchody blednú. Ak hovoríme o leteckom priemysle, tak za rok 2019 (čo bola špička aktivity) letecké sily USA v Afganistane podnikli dva a pol tisíca náletov, pri ktorých odpálili/vypustili 7 a pol tisíca rakiet a bômb.

To sú doslova šialené čísla, zvlášť na polopúštnu krajinu s protivníkom ozbrojeným kalašnikovmi a starými autami.

Ale pri cenách tých rakiet, cenách údržby, výmeny náhradných dielov, tréningov sa bavíme o faktúrach za vysoké miliardy až desiatky miliárd len čisto pre letecký priemysel (vrátane výroby rakiet). Ročne. Oproti tomu urobiť sem-tam nejaký kontrakt pre Saudskú Arábiu, Taiwan či Slovensko samozrejme nie je na zahodenie, ale je to, trochu zveličene povedané, takmer viac prilepšenie ako hlavná časť biznisu týchto firiem.

Alebo inak: podľa oficiálnych čísiel USA míňali na konflikt v Afganistane 300 mil. USD denne. Ešte raz: DENNE. To nehovorím ja, to pred časom spomínal aj Joe Biden, keď podčiarkol, prečo už bol čas sa z krajiny stiahnuť, už to stálo aj na pomery US politics príliš.

300 mil denne je 3 mld za 10 dní. 30 miliárd za sto dní. 110 miliárd za rok, za KAŽDÝ rok toho jedného konfliktu.

To vysvetľujem V. Šnídlovi. Pretože je jasné, že ak by sme mu pozreli do hlavy nájdeme tam vnútri niečo ako lízatka, cukrovú vatu a dúhové guličky ale nie niečo, čo by sa podobalo na šedú kôru mozgovú.

Celý konflikt v Afganistane stál amerických daňových poplatníkov 2 bilióny dolárov (dvetisíc miliárd). Niečo išlo na mzdy vojakov (personálne stavy sa o niečo zvýšili, aj príplatky oproti mierovým časom) či pohonné hmoty, ale väčšina sú príjmy amerického zbrojného priemyslu a celého radu ďalších vojenských kontraktorov.

Každý konflikt okamžite zdvihne príjmy týchto firiem o desiatky percent. Američania za rok 2022 a minulý rok vyexportovali zbrane za 150 mld dolárov, čo je nárast o 50 percent od roku 2021, vďaka Ukrajine. Nič oproti nárastom z čias konfliktu v Iraku a Afganistane (ešte raz, len samotný Afganistan Pentagon ročne stál 110 mld dolárov), keď predávali priamo Pentagonu, ale tiež nie zlé.

Vojakovi z vyššej úrovne, zvlášť, ak je od zásobovania, niekde z Ruska, Ukrajiny, ale aj väčšiny európskych krajín sa pri takýchto číslach musí zatočiť hlava. To tými zbraňami tapetovali afgánske hory? veď za to museli byť obrovské objemy všetkého.

No, ani nie. Jedna raketa za pár stotisíc, jedna výmena motora za milión, rýchle preškolenie personálu na nové radary za 30 či 40 miliónov. Ono sa to minie rýchlo.

A ak dokážete toto všetko vyšperkovať ešte projektami ako pontónový most sa 320 miliónov, radosť takýto biznis s USA Navy, Air Force, atď., robiť.

Hlavne, aby tých konfliktov bolo dosť. Tie treba zabezpečiť. Ale to už je úloha politikov.

/ Juraj Draxler / skspravy.sk /