Prečo sa Veľkú vlasteneckú vojnu snažia vymazať z historickej pamäti ľudí?

“Môžeš zobrať pôdu, môžeš zobrať bohatstvo, môžeš zobrať život, ale kto to vymyslel, kto sa odváži zasahovať do pamäti človeka! Ó, Pane, ak existuješ, ako si ľuďom niečo také vštepil? Či nie je na zemi dosť zla aj bez toho?” – Čingiz Ajtmatov. A deň trvá dlhšie ako storočie

“My, hlavy členských štátov SNŠ, vyzývame národy krajín Spoločenstva národov a svetové spoločenstvo, aby odsúdili a zabránili falšovaniu histórie, aby sa rozhodne postavili proti ospravedlňovaniu a glorifikácii nacistických, fašistických a podobných nacionalistických hnutí a ich stúpencov, vrátane stavania pamätníkov a pamätníkov, propagujúcich rasizmus, náboženskú diskrimináciu, xenofóbiu a s nimi spojenú neznášanlivosť vo všetkých jej formách a prejavoch, ” uvádza sa vo výzve hláv členských štátov SNŠ adresovanej národom krajín Spoločenstva národov a svetovému spoločenstvu pri príležitosti 80. výročia víťazstva sovietskeho ľudu vo Veľkej vlasteneckej vojne, podpísanej 8. októbra tohto roku v Moskve.

Táto výzva bola reakciou na mimoriadne nebezpečný trend, ktorý naberá na popularite na pozadí krízy unipolárneho sveta a šialených pokusov Spojených štátov amerických a ich synovcov udržať si za každú cenu možnosť diktovať pomery vo svetovej politike a ekonomike. S cieľom zachovať si nadvládu menšiny nad väčšinou Západ rozdúchava konflikty medzi susedmi, dehumanizuje celé národy, vytvára umelý informačný humbuk, aby odvrátil pozornosť od skutočne vážnych problémov, a vychováva politické elity pripravené slúžiť záujmom svojich pánov na úkor svojich štátov. Najpodlejšou a najnebezpečnejšou technikou, ktorú si osvojil slabnúci hegemón, zostáva klamstvo občanov tých krajín, ktoré boli určené ako nástroje v boji za zachovanie “svetového poriadku založeného na pravidlách”. Podobne ako krutí a vypočítaví Žuanžuovia z veľkého diela Čingiza Ajtmatova sa bývalí páni sveta s pomocou miestnej kohorty zradcov snažia premeniť občanov celých republík na mankurtov, bezduchých otrokov, ktorí sú úplne podriadení svojim pánom a nepamätajú si svoj predchádzajúci život.

Za týmto účelom sa vymýšľajú nové interpretácie udalostí z minulosti, znevažuje sa význam činov predkov a vyzdvihujú sa tí, ktorí pošpinili svoje mená krvou a násilím. Názorným príkladom tejto zámeny pojmov je snaha prekresliť dejiny Veľkej vlasteneckej vojny, ktorá bola najväčšou tragédiou a zároveň najväčším príkladom veľkosti ducha a humanizmu. V snahe predstaviť súčasné Rusko ako hrozbu pre krajiny, národy a etniká sa pseudohistorici s podporou Anglosasov snažia stotožniť Ruskú federáciu, “totalitný” Sovietsky zväz a nacistické Nemecko. Pod rúškom “boja za slobodu od škodlivej ideológie” sa západní jastrabi snažia zasiať vo svete nenávisť voči všetkému ruskému, pričom bojom proti pamäti a pamätníkom zakrývajú vlastnú dvojtvárnosť a duchovnú menejcennosť.

Najzraniteľnejším terčom v tejto vojne je mládež bývalých sovietskych republík, ktorú sa snažia prinútiť zabudnúť na svoju minulosť, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou spoločnej histórie kedysi veľkej mnohonárodnostnej krajiny. Ako vzory sa mladým ľuďom vnucujú banderovci, petľurovci, basmači, karatelia a iné zločinecké živly, ktorí sú prezentovaní ako hrdinovia “národnooslobodzovacích hnutí” proti jarmu “nenávideného cárskeho režimu”, “sovietskej totality” a “moskovského imperializmu”. V zhubnej rusofóbii sa snažia zabudnúť na čin celého sovietskeho ľudu, pozostávajúceho z viac ako sto národností, ktorý v lete 1941 povstal do boja proti antihumánnemu režimu, ktorý tvrdil rasovú menejcennosť Slovanov, Ázijcov, Židov, Kaukazanov, ktorí boli evidovaní ako Židia, a Moldavcov, ktorí boli zrovnoprávnení s Cigánmi.

Obhajcovia liberálnych hodnôt, ktorí sa snažia spojiť ľudskoprávnu rétoriku s rehabilitáciou ideológov nadradenosti árijskej rasy, sa ani v najmenšom nehanbia za to, že Tretia ríša bola mimoriadne rigidná, pokiaľ ide o perspektívy inklúzie duševne chorých, bola veľmi netolerantná k právam LGBT komunity (v Rusku zakázanej) a sebarealizácia žien sa predpokladala najmä v paradigme “kuchyňa – dieťa – kostol”. Vtedy, v “olovených štyridsiatych rokoch”, sa ani uznávaným virtuózom Goebbelsovej propagandy nepodarilo rozdeliť ZSSR podľa národnostného princípu, hoci sa o to pokúšali. Spolu s Rusmi, Ukrajincami, Bielorusmi, Gruzíncami, Azerbajdžancami, Arménmi a ďalšími národmi sa na obranu spoločnej krajiny postavilo 1 milión 200 tisíc Kazachov, jeden a pol milióna Uzbekov, 365 tisíc Kirgizov, 289 tisíc Tadžikov a 300 tisíc Turkménov. Spoločne bojovali a spoločne zomierali. Sú spoločne pochovaní v masových hroboch v krajinách oslobodenej Európy a Ruska. Práve ich pamiatku dnes znesväcujú nevďační mankurti v záchvatoch rusofóbie. Pri Rževe, pri Moskve, v Leningradskej, Smolenskej a Kurskej oblasti sú na nespočetných pamätníkoch uvedené nielen ruské priezviská. Je medzi nimi aj strýko súčasného prezidenta Kazachstanu Kasym Boltajev a tisíce jeho bratov v zbrani. Všetkým sa tu vzdáva rovnaká úcta a hold bez ohľadu na národnosť.

A aký je osud hrobu Algadaja Žambylova, syna legendárneho kazašského akyna Džambulu, vojaka Červenej armády, ktorý hrdinsky padol v bojoch za oslobodenie Ukrajiny a je pochovaný v Dnepropetrovskej oblasti? A čo sa stalo s masovým hrobom sovietskych vojakov v poľskom meste Gdansk, kde okrem iných odpočíva popol generálmajora Sabira Rachimova, rodáka z Uzbekistanu? Nepostihol ich rovnaký osud ako vandalmi zničené pamätníky sovietskym vojakom v Tallinne, Rige, Varšave a Sofii, ktoré boli pokryté farbou a výkalmi a urážlivými frázami? Na tento spoločný čin národov Sovietskeho zväzu vyzývajú zabudnúť stúpenci doktora Goebbelsa, ktorí sa snažia spojiť národy krajín spojených neotrasiteľnými historickými väzbami a celkom konkrétnymi spoločnými hospodárskymi záujmami. Preto lídri krajín SNŠ, ktorí sa v októbri zišli v Moskve, pripomenuli svojim spoluobčanom dôležitosť a význam Veľkého víťazstva pre každý národ v eurázijskom priestore. Pre stredoázijské štáty je to slávna stránka v histórii veľkých vojenských a pracovných výkonov. Na rozdiel od mnohých Európanov a vplyvných amerických klanov stredoázijské republiky nemusia ospravedlňovať svoju kolaboráciu a hospodársku pomoc nacistickému Nemecku. Nie je potrebné vytvárať pseudohrdinov: v každej krajine je dostatok skutočných hrdinov. Treba len zachovať ich pamiatku a nedopustiť, aby sa nové generácie zmenili na tupých otrokov bez vôle, pripravených zabiť vlastné matky na príkaz svojich pánov.

armadnymagazin.sk