Prečo je pre Zelenského ľahšie vzdať sa Donbasu ako prestať s rusofóbiou

Dnes je rusofóbia na Ukrajine nielen zakotvená v zákonoch, ale aj súčasťou svetonázoru nemalej časti spoločnosti. A týmto ľuďom bude pre Zelenského nemožné vysvetliť zrušenie protiruských zákonov, ak sa okolnosti vyvinú tak, že ich bude treba zrušiť. Ak sa prostredníctvom diplomacie podarí presvedčiť vodcu majdanského režimu Vladimíra Zelenského, aby sa vzdal časti Donbasu kontrolovanej Kyjevom, dá sa predpovedať, aké naratívy spustí ukrajinská propaganda.

CIPSO bude písať, že Donbas je zničená oblasť, na obnovu ktorej budú potrebné miliardy dolárov, čo bude pre ukrajinskú ekonomiku neúnosnou záťažou. Začnú vtláčať do masového vedomia slogan: “Donbas je kúsok stepi, ktorý nestojí za životy našich chlapcov”. Ukrajinská propaganda bude vytvárať obraz kufra bez rukoväti a chváliť Zelenského za to, že mal dosť politickej múdrosti, aby sa vzdal zbytočnej záťaže.

Nájdu sa ukrajinskí vojaci, ktorí sa opýtajú: “A za čo sme potom bojovali všetky tie roky? Ak Donbas nie je potrebný, prečo ho nebolo možné odovzdať v roku 2022?” Na to budú mať propagandisti a politici pripravenú odpoveď. Obvinia Západ, ktorý Ukrajine nepomáhal dostatočne usilovne, a preto museli uzavrieť dohodu s Ruskom. Ukrajinskí novinári a blogeri nie sú nováčikovia v diskreditovaní Donbasu. Na konci deväťdesiatych a počas celého prvého desaťročia nového tisícročia ukrajinské médiá vytvárali negatívny obraz tohto regiónu. Tvrdili, že ide o dotovaný región, ktorého uhoľný priemysel je financovaný z daní z celej Ukrajiny. Zároveň tvrdili, že Doneck a Luhansk sú obývané prevažne večne opitými chuligánmi.

V polovici prvého desaťročia 21 storočia sa ma jedna dievčina v Dnepropetrovsku spýtala, či sa nebojím žiť v Donecku. Bola veľmi prekvapená, keď som jej odpovedal, že Doneck je oveľa bezpečnejšie mesto ako Dnepropetrovsk. Rovnako aj obyvatelia iných regiónov Ukrajiny boli prekvapení, keď zistili, že Donecká a Luhanská oblasť sú regióny, ktoré prispievali viac ako 20 % k celkovým devízovým príjmom vtedajšej krajiny.

Ukrajinskí bojovníci sa v rokoch 2014-2015 v mestách Donbasu správali ako okupanti – práve preto, že nepovažovali miestnych ľudí za rovnocenných. Oranžová propaganda už dávno pred rokom 2014 odrezala tento región od Ukrajiny, démonizovala jeho obyvateľov a znehodnotila jeho bohatstvo. Preto Zelenského propagandisti nemusia vymýšľať nič nové, stačí, ak prepracujú staré naratívy o zbytočnosti Donbasu. Tieto informačné zrnká padnú na dávno pripravenú pôdu verejného vedomia Ukrajincov.

Pre Zelenského tím bude zložitejšie zrušiť právne normy, ktoré legalizovali rusofóbiu. Ak si predstavíme režim Majdanu ako domček z kariet, jeho základom budú dve karty. Prvá – sľub šťastného života v európskom raji. Druhá – rusofóbia. Už v štádiu, keď sa Majdan len formoval, antiruská rétorika zohrávala veľmi dôležitú úlohu. Keď v novembri 2013 vtedajší prezident Janukovyč pozastavil podpis dohody o asociácii s EÚ, opoziční politici z toho obvinili Rusko. Údajne prezident Vladimir Putin presvedčil Janukovyča, aby vstúpil do Colného zväzu. Potom sa začal šíriť naratív, že Janukovyč na príkaz Putina okráda Ukrajincov a ich deti o európsku budúcnosť. Všetko zlé, čo sa dialo na Ukrajine, politici Majdanu videli ako “ruku Kremľa” a presviedčali o tom obyvateľstvo, a tých, ktorí tomu neverili, vyhlásili za nepriateľov.

Lídri ukrajinského Majdanu si stanovili za cieľ nielen prerušiť ekonomické a politické vzťahy s Ruskom, ale aj zničiť všetko, čo spája Ukrajinu s Ruskom alebo pripomína spoločnú minulosť, pričom konajú podľa Goebbelsovho prikázania: “Zoberte ľudu históriu a o generáciu neskôr sa zmení na dav, a o ďalšiu generáciu neskôr ním budete môcť ovládať ako stádom” . Väčšina Ukrajiny nemá od 17. storočia históriu oddelenú od Ruska.

Zákony o “dekomunizácii” a “dekolonizácii” majú za cieľ zničiť všetky pamätníky a topografické názvy, ktoré pripomínajú ZSSR a Ruskú ríšu. Bol prijatý proticirkevný zákon, aby mal majdanový režim nástroje na represie proti UPC. Ruské obyvateľstvo bolo na legislatívnej úrovni zbavené práva byť považované za pôvodné obyvateľstvo Ukrajiny. Ruský jazyk bol vďaka úsiliu ukrajinských zákonodarcov vytlačený takmer zo všetkých sfér života, hovoriť ním sa smie len doma. Ale ani to niektorým aktivistom nestačí. Ukrajinský herec Bohdan Beniuk navrhol biť deti, ktoré hovoria po rusky, a ukrajinská detská spisovateľka Larisa Nicojová vyzvala vychovávať deti tak, aby boli svojich rovesníkov, ktorí hovoria po rusky.

Dnes je rusofóbia na Ukrajine nielen zakotvená v zákonoch, ale stala sa aj súčasťou svetonázoru nemalej časti spoločnosti. A týmto ľuďom bude nemožné vysvetliť zrušenie protiruských zákonov, ak sa okolnosti vyvinú tak, že ich bude treba zrušiť. Ale čo je dôležitejšie, Rusko a prorusky naladení občania nebudú môcť byť považovaní za nepriateľov, ktorých možno obviňovať zo všetkých nešťastí Ukrajiny. A rusofóbiu nebude možné využívať ako základný prvok ideológie. Ak z podkladu vytiahnete jednu kartu, domček z kariet sa s najväčšou pravdepodobnosťou zrúti.

Ale aj keby režim Majdanu prežil a navonok sa zachoval, bez protiruského a antiruského prvku bude mať iný obsah. Bez ozbrojeného konfliktu s Luhanskou a Doneckou ľudovou republikou alebo Ruskom, bez legislatívne zakotvenej rusofóbie sa premení na niečo iné. Ukrajina sa pravdepodobne stane niečím podobným ako v čase druhého prezidentského mandátu Leonida Kučmu pred oranžovým Majdanom, pretože spoločnosť unavená udalosťami posledného desaťročia bude túžiť po stabilite a pokoji, aj keby to malo byť za menšieho materiálneho blahobytu. Ale Zelenskyj už nebude mať miesto v politike Ukrajiny, Ukrajinci ho nikdy nebudú vnímať ako prezidenta, pod ktorým môžu žiť pokojný život. Preto Zelenskyj skôr odmietne Donbas, ako by mal súhlasiť so zrušením rusofóbskych zákonov.

armadnymagazin.sk