Pomenovali ho „mäsiar“…

“lietajúca smrť“, „betónový letúň“. Išlo o bitevník Il-2, ktorého sériový kus sa do vzduchu po prvýkrát vzniesol pred 80 rokmi 10. 3. 1941 (testovací letúň vzlietol v októbri 1939).

RIA Novosti dnes napísala, že keď hitlerovci zbadali na nebi jeho siluetu, okamžite sa horúčkovito skrývali. IL-2 mal totiž mohutnú palubnú výzbroj, s ľahkosťou ničil obrnenú techniku a bol neprekonateľne životaschopný.

Il-2 sa takmer okamžite stal hlavnou údernou silou sovietskeho frontového letectva, bol rozhodujúcim faktorom v najrozsiahlejších operáciách Červenej armády. V rokoch vojny vyrobili vyše 36 tisíc týchto strojov.

Unikátnou osobitosťou bitevníka Il-2 bola jeho životaschopnosť v boji a odolnosť voči paľbe zo zeme. Bolo to dosiahnuté vďaka serióznemu rozpracovaniu skúseností zo španielskej občianskej vojny. Tá totiž odhalila nedostatočnú ochranu lietadiel, stíhače boli zostreľované protilietadlovými prostriedkami a dokonca aj ručnými palnými zbraňami.

Letecký konštruktér Sergej Iľjušin navrhol zostrojiť obrnené lietadlo – „lietajúci tank“, ktorému mal pancier pridať na hmotnosti 700 kg. Technici si s tým však poradili, zníženie hmotnosti dosiahli zlúčením panciera a draka trupu. Dvojmiestna kabína sa stala spoľahlivo chránenou kapsľou.

Il-2 bol vyzbrojený dvomi 7,62 mm guľometmi typu ŠKAS a spárenými 20 mm automatickými kanónmi typu ŠVAK. Okrem toho niesol 400-600 kg rakiet a bômb.

Il-2 sa veľmi účinne prejavil na fronte od prvých dní bojov. V podstate bol jedinou sovietskou technikou, ktorá dokázala efektívne ničiť techniku i vojakov na zemi. Bojový krst mal 27. 6. 1941 pri bieloruskom meste Bobrujsk. Eskadra „Ilov“ tam udrela na nemeckú motorizovanú kolónu.

Veľmi rýchlo bolo odhalené aj slabé miesto Il-2. Bola to bezbrannosť pred nemeckými „Messermi“. Prejavila sa aj slabina v neexistencii druhého strelca (prvých 250 Il-2 bolo do júna 1941 dodaných v s jednomiestnou kabínou). V prvých rokoch vojny mali letecké pluky katastrofálne straty. Jeden Il-2 v priemere uskutočnil len 12 letov a bol zostrelený.

Rozšírenie kabíny pre druhého člena posádky a rozšírenie výzbroje značne ovplyvnilo hmotnosť lietadla, čo sa malo prejaviť aj na letových charakteristikách. Našiel sa však kompromis. Od februára 1942 bol za kabínou pilota (už mimo obrnenej kapsle) osadený guľomet pre strelca. Lenže rozmery druhej kabíny dovolili vziať na palubu len 180 nábojov, čo bolo v bojoch so skúsenými letcami Luftwaffe málo. Zospodu druhého strelca síce chránila oceľová platňa, no z chvosta lietadla prakticky nič.

Lenže bez ohľadu na početné nedostatky, sériový Il-2 sa na prekvapenie ukázal nadmieru životaschopným. Zachoval si bojaschopnosť aj keď bol prešpikovaný desiatkami zásahov. Od ručných palných zbraní bol prakticky nezraniteľný.

Sovietski leteckí technici pri pohľade na pristávanie niektorých strojov nechceli veriť, že mu stačí ľahká reparácia a opäť vzlietne a opäť bude bojovať. Aj preto nemeckí protilietadlovci nazvali Il-2 „betónovým lietadlom“.

Za roky vojny Il-2 prešiel niekoľkými modernizáciami. V roku 1943 mu dali aj motor s vyšším výkonom: Letové charakteristiky sa tým vrátili na úroveň jednomiestneho variantu.

Technici popracovali aj na aerodynamike a zaviedli do konštrukcie niekoľko dôležitých zmien: zvýšili šípovitosť krídel, čo sa kladne prejavilo na vycentrovaní trupu i na rýchlosti. Takýto šesťtonový bitevník dosahoval rýchlosť 414 km/hod.

Neskôr boli zavedené modifikácie so zosilnenou výzbrojou. Pod krídlami mali podvesené 37 mm letecké kanóny, ktoré prerážali pancier aj ťažkej nemeckej obrnenej techniky. Mali aj kazetové bomby s kumulatívnym účinkom, ktoré do tla vypaľovali motorizované kolóny alebo železničné ešalóny.

V záverečnej fáze vojny na základe Il-2 skonštruovali modernizovaný bitevník Il-10. Pridali mu pancierovanie, aj strelcovu kabínu uzavreli do obrnenej kapsle, zvýšili výkon motoru a rýchlosť, opäť zlepšili aerodynamiku a zdokonalili manévrovateľnosť. V takomto stave bitevník prežil do polovice 1950-tych ďalších vyše desať rokov.

Vladimír Mikunda podľa ria.ru

zdroj: armádny magazín