Podivné tajomstvo Pauliho efektu

Paranormálne javy a veda sú zvyčajne na opačných koncoch vektora. Veda zvyčajne vysvetľuje anomálne javy fyzikálnymi zákonmi alebo ich úplne ignoruje. Nie vždy sú to však nepriatelia, niekedy do tejto oblasti zasahujú aj rešpektovaní vedci.

V 20. storočí žil vynikajúci odborník na fyziku, ktorý veril, že ľudia môžu nevedome mentálne ovplyvňovať vonkajší svet. A čo viac, tento fenomén sa v ňom prejavil.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru
ľubovoľná čiastkadar 5€dar 10€dar 25€dar 50€dar 100€

------------------------------------

Rakúsky fyzik, laureát Nobelovej ceny, profesor teoretickej fyziky na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte a priekopník kvantovej mechaniky Wolfgang Ernst Pauli je všeobecne považovaný za jedného z najbrilantnejších fyzikov, ktorí kedy žili.

Ako prvý navrhol existenciu neutrína v roku 1930, v roku 1945 dostal Nobelovu cenu za fyziku, Albert Einstein ho široko ocenil, v roku 1958 dostal medailu Maxa Plancka a zohral dôležitú úlohu vo vývoji mnohých oblastí teoretickej fyziky a kvantovej teórie.

Pauli bol medzi svojimi rovesníkmi vysoko rešpektovaný, mal dokonalú vedeckú myseľ na rozdiel od kohokoľvek iného, ​​no tiež sa okolo neho točili nejaké dosť zvláštne nápady a zvláštnosti, z ktorých jedna bola neskôr nazvaná „Pauliho efekt“.

Začalo to, keď si ľudia, vrátane samotného Pauliho, všimli, že kedykoľvek bol v laboratóriu, došlo k neúmernému množstvu zvláštnych incidentov a porúch zariadenia.

Takmer vždy, keď Pauli vstúpil do laboratória, všetko sa pokazilo, elektrické systémy zlyhali alebo sa skratovali, kadičky praskli, Bunsenove horáky sa nezapálili a rôzne zariadenia buď prestali fungovať, alebo zažili nejaké rušenie, dokonca vypukli požiare, ktoré občas vzplanuli.

Kolegovia to vtipne nazvali „Pauliho efekt“ a ako jeden z jeho zákonov uviedli, že „prevádzkové zariadenie a Wolfgang Pauli nemôžu obývať rovnakú miestnosť“. Bolo to veľmi vtipné, ale ako efekt pokračoval, bolo veľmi nápadné, že to všetko vyzeralo zámerne a vôbec to nebol vtip.

Zdalo sa, že efekt funguje aj cez steny miestností či dokonca na diaľku. Jedného dňa došlo k incidentu, ktorý sa rýchlo zmenil na populárny vtip. Keď Pauli prechádzal železničnou stanicou v Göttingene, v tom istom momente bez zjavného dôvodu explodovalo niekoľko laboratórnych zariadení na neďalekej univerzite v Göttingene.

Iný príbeh uvádza, že kým Pauli navštívil Princetonský inštitút pre pokročilé štúdium, masívny cyklotrónový urýchľovač častíc fyziky Princetonskej univerzity sa nevysvetliteľne vznietil a horel viac ako 6 hodín, kým zhasol.

Keď boli takéto zvláštne incidenty čoraz častejšie, Pauliho rovesníci o nich prestali žartovať a začali veriť, že v prítomnosti fyzika sa deje niečo skutočne zvláštne a možno je na tom dokonca niečo nadprirodzené.

Povrávalo sa, že experimentálny fyzik Otto Stern raz dokonca zakázal Paulimu vstup do jeho laboratória zo strachu, že niečo rozbije alebo zničí svoj experiment.

Je zaujímavé všimnúť si, ako títo seriózni vedci najvyššej úrovne začali povyšovať Pauliho efekt na mystickú poveru, pričom sa domnievali, že nemá žiadne racionálne vysvetlenie. Vedecký fotograf menom David Fathi raz povedal toto:

„Dlho som sa snažil pochopiť, ako niektoré z najbystrejších myslí svojej doby mohli podľahnúť myšlienkam, ktoré vyzerajú ako čistá povera. Ale teraz si myslím, že ak chcete pracovať v takej abstraktnej a neintuitívnej oblasti, ako je kvantová fyzika, musíte byť prirodzene naklonení myslieť mimo rámca a byť kreatívni a otvorení tým najzvláštnejším nápadom.“

Sám Pauli si čoskoro začal vážne myslieť, že za tým všetkým je nejaký iný, dodnes nevysvetlený, fyzikálny jav. Pre neho to nebol veľký skok vpred, keďže sa predtým občas zaujímal o parapsychológiu a podporoval myšlienky K.G. Junga o existencii fenoménu synchronicity, ktorý Jung opísal ako „okolnosti, ktoré sa zdajú zmysluplne spojené, ale nemajú žiadnu príčinnú súvislosť“, ako aj o skrytom význame snov.

Pauli začal premýšľať o spôsobe, ako to všetko vysvetliť, naznačujúc, že ​​určití ľudia majú schopnosť nejakým spôsobom ovplyvňovať blízke technické vybavenie silami, ktoré veda ešte nepochopila.

Pauli bol natoľko presvedčený, že ide o skutočnú vedeckú záhadu, že o nej podrobne diskutoval s tým istým Jungom. Jednou z jeho myšlienok bolo, že je to spôsobené akousi psychokinézou, pri ktorej sa duševná energia premieta do fyzického prostredia.

Je zaujímavé, že Pauliho myšlienky o tejto záležitosti patria medzi prvé myšlienky týkajúce sa psychokinézy v dobe, keď ešte nemala ani oficiálne dohodnutý názov. Bohužiaľ, Pauli nikdy nič z toho nedokázal dokázať, hoci o tom veľa času premýšľal a rôzne myšlienky o psychokinéze si zapisoval do svojich denníkov.

Často lamentoval, že nič z toho nie je možné dokázať v prísnych laboratórnych podmienkach, že sa to napokon zakladalo prevažne na neoficiálnych dôkazoch a je pravdepodobne odsúdené na to, aby zostalo navždy nepochopené.

Pauli až do svojej smrti v roku 1958 naďalej tvrdil, že Pauliho efekt bol úplne reálny a že ľudia skutočne mohli mentálne ovplyvňovať predmety a elektroniku okolo seba.

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info