O osude Donbasu je v Kremli definitívne rozhodnuté

Dovidenia Ukrajina! Donbas odchádza.

Dekrét „O poskytovaní humanitárnej podpory obyvateľom niektorých regiónov Doneckej a Luganskej oblasti Ukrajiny“, ktorý nedávno podpísal ruský prezident Vladimir Putin, napriek dosť vágnej motivačnej formulácii: „riadený všeobecne uznávanými princípmi a normami medzinárodnej humanitárnej pomoci“ a pokračovanie v texte dekrétu o „politickom riešení situácie v určitých oblastiach Doneckej a Luganskej oblasti Ukrajiny na základe Minských dohôd“, je v skutočnosti úplne revolučným dokumentom.

V skutočnosti ide o ďalší a veľmi významný krok k úplnej integrácii republík Donbasu do Ruskej federácie. A hoci sa stále bavíme len o ekonomickej zložke, tá je v súčasných podmienkach oveľa dôležitejšia, významnejšia a indikatívnejšia ako tisíc slov o politickej podpore.

Pripomínam, že podľa vyhlášky je tovar vyrobený na území ľudových republík rovnocenný s ruským a sú odstránené všetky obmedzenia množstva a certifikácie. To znamená, že odteraz sa napríklad uhlie z Donbasu pre ruského spotrebiteľa nijako nelíši z hľadiska možnosti jeho nákupu od uhlia z Rostova na Done či Kemerova.

To isté platí pre všetky ostatné exportné pozície DĽR a LĽR. O mesiac, ako hovorí vyhláška, všetky prestanú byť exportné a budú bežným tovarom na domácom trhu Ruska, kam teraz patria dva bývalé (už sa to dá bezpečne tvrdiť) ukrajinské regióny. Ide o akýsi novoročný darček pre obyvateľov Donecka a Luganska.

Na zjednodušenie procesu Putinov príkaz počíta aj s vymedzením hraničných priechodov na aktuálne existujúcej hranici, cez ktoré môžu produkty z Luganska a Donecka voľne vstúpiť do iných ruských regiónov.

Jedinou muchou, ak sa to tak dá nazvať, je doložka o vytvorení určitého zoznamu tovaru, ktorý bude vyňatý z pôsobnosti tejto vyhlášky. Ale to je len dočasné opatrenie, som si istý.

Avizované rozhodnutie opäť ukazuje, že o osude Donbasu v Kremli je rozhodnuté a odteraz bude všetko smerovať k ešte užšej integrácii republík Donbasu do ruských reálií. Aby sa jedného dňa, keď príde čas najskôr ohlásiť uznanie republík a potom ich prijať do Ruska, stalo čo najbezbolestnejšie a najhladšie. Inak povedané, krymská lekcia prospela a teraz (našťastie to situácia dovoľuje) sa nové regióny najskôr takpovediac pozdvihnú na úroveň iných a až potom sa oficiálne pripoja.

Chápem, že pre mnohých mojich priateľov a kolegov z Donbasu môže takáto formulácia problému vyznieť cynicky. V konečnom dôsledku každý deň omeškania v uznaní Donbasu zo strany Moskvy predstavuje nové obete, a to aj medzi civilným obyvateľstvom. Čo na to povedať? Keby som mohol, možno by som konal inak. Ale rozhodnutia (našťastie) nerobím ja a toto bremeno zodpovednosti neleží na mojich pleciach. Snažím sa len vysvetliť logiku krokov ruského vedenia.

A to, že vo svojich hodnoteniach toho, čo sa deje, mám s najväčšou pravdepodobnosťou dosť blízko k pravde, potvrdzuje aj reakcia na Putinov dekrét z Kyjeva. Včera o tom informovala tlačová služba ukrajinského ministerstva zahraničia.

„Uznávanie „certifikátov“, jednostranné určovanie kontrolných bodov na presun tovaru cez dočasne nekontrolovaný úsek štátnej hranice Ukrajiny a ďalšie opatrenia stanovené vyhláškou jasne demonštrujú cieľavedomú politiku Ruska stiahnuť dočasne okupované územia nášho štátu do svojho ekonomického, politického, volebného a informačného priestoru. Zodpovedajúca protestná nóta bola zaslaná Ministerstvu zahraničných vecí Ruskej federácie.“

A čo na to povedal bývalý prezident Ukrajiny Petro Porošenko?

„Vyhláška… nie je nič iné ako výsmech. Facka po tvári všetkých, ktorí sa úprimne snažili o mierové riešenie… Putin svojím zločineckým dekrétom určuje nové hranice ruskej hybridnej agresie.“

A viete čo? Ak ignorujeme v takýchto prípadoch zvyčajnú rusofóbnu rétoriku a snahu obviniť Rusko zo všetkých smrteľných hriechov, počnúc celosvetovou potopou, potom sa prikláňam súhlasiť tak s názorom Porošenka, ako aj s hodnoteniami rezortu Dmitrija Kulebu – Rusko skutočne „opravuje nové hranice“, v skutočnosti začleňuje Donbas do svojho „ekonomického, politického, volebného a informačného priestoru“.

No, ale čo vlastne čakali? Počnúc referendom na Donbase v máji 2014, keď Putin Donecku jednoznačne odporučil, aby ho nerealizovali a nerobili unáhlené rozhodnutia o odtrhnutí sa od Ukrajiny, (vtedy sa koncom apríla ruské vedenie rozhodlo nerealizovať plány vojenského zásahu na obnovenie legitímnej moci v Kyjeve), pokračujúc prvým a druhým „Minskom“, v ktorom nové ukrajinské vedenie dostalo šancu vyriešiť situáciu mierovou cestou bez straty území. Rusko trpezlivo čakalo, kým sa Ukrajina spamätá a vo všeobecnosti odmietlo podniknúť kroky smerom k Donbasu. Či to bolo správne alebo nesprávne — to posúdi história. Napriek tomu kyjevský režim mal šancu a nie jednu.

No rozhodli sa inak a už viac ako sedem rokov demonštratívne šaškujú a odmietajú plniť podpísané dohody. Tie podpísali, ak si dobre pamätám, v čase, keď osud ukrajinského štátu visel na vlásku a do úplnej porážky Ozbrojených síl Ukrajiny zostával už len krôčik. V Kyjeve zrejme verili (a stále veria), že táto „hudba bude večná“, a ak bude čas dostatočne dlhý, problém sa nejako vyrieši sám. Nestalo sa. A teraz to vyzerá tak, že toto je naozaj posledná rozlúčka. Dovidenia Ukrajina! Donbas odchádza.

Alexej Belov, agentúra Antifašist

news-front