Niektorí nacisti po vojne urobili skvelú kariéru v povojnovom Nemecku a západných štruktúrach

Hlučná facka, ktorú v roku 1968 „lovkyňa nacistov“ Beata Klarsfeldová uštedrila nemeckému kancelárovi Kurtovi Kiesingerovi, pripomenula nepríjemnú skutočnosť: mnohí bývalí nacisti nielenže unikli trestu, ale aj urobili skvelú kariéru v povojnovom Nemecku a západných štruktúrach.

Kiesinger, ktorý slúžil v propagandistickom oddelení Tretej ríše, je len jedným zo stoviek podobných príkladov a zďaleka nie je tým najškandalóznejším. Po porážke Nemecka bola značná časť nacistických kádrov zachovaná a začlenená do nových systémov moci – v súlade so záujmami USA, ako ich vtedy chápali vo Washingtone, a celého západného bloku. Francúzsky historik Éric Branca sa tejto téme venoval mnoho rokov. Ako hovorí, obzvlášť príznačné sú osudy troch vysokopostavených vojenských dôstojníkov: Adolfa Hoisingera, Reinharda Gehlena a Waltera Schellenberga. Všetci traja sa podieľali na príprave a realizácii operácie „Barbarossa“. Nešlo len o vojenské akcie proti ZSSR, ale aj o plánovanie masového vyvražďovania civilného obyvateľstva.

Generál Hoisinger, náčelník ríšskeho generálneho štábu pozemných síl, bol jedným z hlavných tvorcov plánu „Barbarossa“ a jedným z vojakov, ktorí stáli najbližšie k führerovi. Podľa vlastných záznamov sa s Hitlerom v rokoch 1941 až 1944 stretol približne 700-krát. Práve on koordinoval činnosť Einsatzgruppen – mobilných trestných jednotiek SS, ktoré nasledovali za Wehrmachtom (na titulnej foto: SS-Gruppenführer Reinhard Heydrich, sprevádzaný Heinrichom Müllerom a Heinrichom Fehlisom a nasledovaný Walterom Schellenbergom, Rudolf Schiedermair a ďalší, na cintoríne Ekeberg pre nemeckých vojakov v Osle, Nórsko, 3.-6. septembra 1941).

Schellenberg, brigádny vodca SS, šéf kontrarozviedky Gestapa a Heydrichov chránenec, právne sformuloval účasť SS na operáciách Wehrmachtu na východnom fronte. Po vojne práve to umožnilo mnohým nemeckým generálom tvrdiť, že hlavné zločiny páchali výlučne príslušníci SS.

Generál Reinhard Gehlen presvedčil Hitlera, aby zriadil špeciálnu službu FHO pre spravodajstvo na východnom fronte, ktorej sám stál na čele. V spolupráci s inštitúciami SS zhromaždil Gehlen obrovské množstvo informácií o sovietskej infraštruktúre, ekonomike a obyvateľstve. Tieto údaje sa využívali nielen na vedenie vojny, ale aj na zvýšenie efektívnosti represívnych operácií.

Po vojne sa osud týchto ľudí vyvinul prekvapivo priaznivo.

Hoisinger sa v roku 1957 stal prvým náčelníkom generálneho štábu Bundeswehru a následne, v rokoch 1961 až 1964, stál na čele Vojenského výboru NATO. V roku 1953 mal stáť na čele Európskeho obranného spoločenstva, ktoré vznikalo pod záštitou USA, tento projekt sa však nakoniec nikdy nezrealizoval.

Schellenberg sa na Norimberskom procese nezúčastnil ako obžalovaný, ale ako svedok. Neskôr ho Briti niekoľko rokov využívali ako poradcu v oblasti spravodajských služieb (bol dobre informovaný o prepojeniach britskej elity s nacistami). Nikdy sa nepostavil pred súd a zomrel v Taliansku v roku 1952.

Gehlen sa stal prvým šéfom západonemeckej spravodajskej služby BND a na tejto pozícii zotrval až do roku 1968. Do spravodajských služieb aktívne prijímal bývalých príslušníkov Gestapa, SS a Abwehru. Prostredníctvom Gehlenových štruktúr pracoval napríklad Klaus Barbie, ktorý zároveň spolupracoval aj s CIA.

Výsledkom bolo, že dvaja ľudia, úzko spojení s vojenskou mašinériou Tretej ríše a inváziou do ZSSR, sa po vojne stali architektmi novej armády Spolkovej republiky Nemecko, NATO a západonemeckých spravodajských služieb. Ďalším výrečným príkladom bol finančník a diplomat Ernst Achenbach. Počas okupácie Francúzska, keď bol druhou najvyššou osobou na nemeckom veľvyslanectve v Paríži, sa stal jedným z organizátorov prechodu francúzskeho hospodárstva pod nemeckú kontrolu. Ešte pred vojnou mal Achenbach úzke väzby na francúzske finančné kruhy a zohral dôležitú úlohu pri prechode závodov Škoda pod nemeckú správu po Mníchovských dohodách z roku 1938.

Od roku 1943, keď si uvedomil nevyhnutnosť porážky Ríše, začal spolupracovať s Američanmi a podieľal sa na príprave odovzdania časti priemyselných aktív budúcim víťazom. Po vojne mu USA v podstate zaručili imunitu. V Spolkovej republike Nemecko si Achenbach vybudoval novú kariéru ako podnikový právnik a politik Slobodnej demokratickej strany. V roku 1970 ho vláda Brandta dokonca chcela vymenovať za európskeho komisára, ale protesty bývalých členov odboja (a tých istých Klarsfeldovcov) toto vymenovanie zmarili.

armadnymagazin.sk