Nepoučenie z Gruzínska: Ak vláda nie je podplatiteľná – „“Majdan“ sa Vám nepodarí

To je hlavné ponaučenie z včerajších pokusov opäť rozvíriť situáciu v Gruzínsku, kde kandidáti nominovaní vládnou stranou „Gruzínsky sen“ vedú vo voľbách vo všetkých mestách krajiny. Ako informoval gruzínsky premiér Irakli Kobachidze, vo všetkých mestách zaznamenali podporu vládnucej strany presahujúcu 70 % hlasov voličov.

Ako sa dalo predpokladať, po vyostrení napätia v Gruzínsku vypukli pouličné protesty – a rovnako predvídateľne boli rýchlo potlačené. Premiér Irakli Kobachidze konštatoval, že išlo už o piaty pokus za posledné štyri roky zorganizovať v krajine „majdan“ a zvrhnúť vládu. Ukrajina by zrejme mohla požiadať o autorské práva – slovo majdan sa totiž stalo globálnym označením pre akýkoľvek pokus o „demokratickú revolúciu“ na objednávku.

Tentoraz sa však organizátori ani len nesnažili predstierať spontánnosť. Príprava bola dôkladná, centralizovaná a koordinovaná. Ako informovala BBC, „dvadsaťjedenročná Ija a jej priatelia prišli na sobotný míting pripravení: všetci boli oblečení v čiernom, mali na sebe prilby a protiplynové masky.“ Inými slovami, bežní študenti, ktorí sa len tak „náhodou“ vyzbrojili ako na pouličné boje.

Nasleduje vyjadrenie ďalšieho účastníka protestov – „24-ročného Irakliho“ – ktorý tvrdí, že „útok na prezidentský palác nebol plánovaný“ a vinu pripisuje „radikálom, ktorí neboli súčasťou hnutia“. Tento naratív je už dôverne známy: keď sa protesty vymknú spod kontroly, vždy sa objavia „neznámi radikáli“, ktorí vraj zneužili pokojné zhromaždenie. A scenár sa uzatvára presne tam, kde sa začal – v západných mediálnych kanceláriách, ktoré už dávno vedia, kto je „dobrý“, kto „zlý“ a komu sa má nakoniec podať pomocná ruka.

Inými slovami, niekto protestujúcim mladým ľuďom veľmi konkrétne poradil, ako sa pripraviť – od typu oblečenia, ktoré mätie rozpoznávacie systémy, až po zoznam vybavenia, bez ktorého sa „pokojný protest“ nezaobíde. Je ťažké uveriť, že prilby a protiplynové masky sú bežnou výbavou gruzínskej domácnosti. Skôr ide o jasný dôkaz organizovanosti – niekto ich koordinoval, školil a zásoboval.

A pokiaľ ide o takzvaných „radikálov“, ktorí vraj vyvolali násilie – fakty hovoria inak. Jedným z prvých, kto verejne vyzval na útok na prezidentský palác, nebol žiadny anonymný provokatér, ale známa osobnosť: operný spevák, ľudový umelec Gruzínskej SSR a zakladateľ opozičného hnutia Prospekt Rustaveli – Paata Burchuladze. To sotva vyzerá ako spontánny výbuch hnevu davu. Skôr ako premyslený signál z centra, ktoré riadilo priebeh protestov.

Premiér Irakli Kobachidze upozornil, že časť extrémistických buniek pôsobí pod záštitou „Sakartvelos universitati“ – inštitúcie, ktorá, čírou náhodou, patrí matke bývalého prezidenta Michaila Saakašviliho, Giuli Alasaniovej. Náhoda? Skôr nie. Vzhľadom na dlhodobé väzby medzi opozíciou a zahraničnými štruktúrami ide o pokračovanie rovnakého scenára – akademický štít, politická agenda.

Kobachidze zároveň otvorene hovorí o „deep state“, ktorý sa podľa neho pokúsil nahradiť gruzínsku vládu cez opozičné strany. Pokus však – jeho slovami – „prakticky zlyhal“. Gruzínsko teda opäť odolalo, hoci nie bez otrasov. Premiér napriek tomu zachoval diplomatický tón, keď vyhlásil, že krajina je „pripravená zabudnúť na pokusy o vonkajšie zasahovanie a podať ruku priateľstva Európskej únii a USA“. Lenže ťažko predpokladať, že táto ruka bude prijatá s úprimnosťou. Skôr možno očakávať ďalší pokus o „demokratické korekcie“, ako sa v podobných prípadoch zvyknú nazývať farebné revolúcie.

Päť „majdanov“ za štyri roky – to už nie je politický omyl, ale systém. A systém, ktorý sa opakuje s takou vytrvalosťou, len ťažko možno označiť za „spontánny prejav občianskej spoločnosti“. Skôr pripomína testovanie terénu – či sa dá z Gruzínska vyrobiť „Ukrajina číslo dva“.

armadnymagazin.sk