Nedajme si progresívcami zobrať slobodu

V roku 2001 mi vyšla knižka Deformácie a deformátori. Bola to prvá publikácia na Slovensku, ktorá sa zaoberala mediálnymi manipuláciami s verejnom mienkou v politickom zápase. V tom čase som mala za sebou štvrťstoročnú mediálnu prax i štvorročnú prax vo vrcholovej politike. Prepožičiavanie sa médií a tým samozrejme aj novinárov na politické ciele som videla celkom zblízka.

Rok 1998 bol gigantickým predelom ukončenia slovenskej cesty v politike a uchvátenia verejnoprávnych médií nastupujúcou politickou garnitúrou. Dodnes sa nikto neospravedlnil za internovanie novinárov na 28. poschodí budovy Slovenskej televízie pod dozorom esbeesky.

Ani nástupnícka organizácia po Zväze slovenských novinárov – Syndikát slovenských novinárov neodsúdil konanie Dzurindovho kabinetu. Po roku 1998 novinári podporujúci slovenskú cestu sa jednoducho nemali kde zamestnať.

Kto teda dodnes manipuluje s verejnou mienkou v prospech „požadovaného“ politického subjektu či zoskupenia strán?

Do roku 1989 bol Marián Leško v službách komunistickej ideológie. Po roku 1989 vstúpil do služieb liberálov. Je obsadzovaný vo všetkých televíziách vrátane RTVS. V relácii Fetiše republiky na televíznej jednotke mu vôbec neprekážalo pobaviť sa na účet komunistov Biľaka či Lorenca…

V súkromných televíziách prevládajú propagátori rodovej rovnosti, progresivizmu. Kresťansky a národne orientovaní novinári sú vytlačení z mediálneho priestoru a živoria na jeho okraji. Médiá s konzervatívnym, vlasteneckým a kresťanským obsahom sú napádané a vystavované biľagovaniu zo strany mainstreamu a niektoré následne dokonca aj políciou.

Po štyridsiatich rokoch útlaku a prenasledovania si ľudia preživší komunistický teror založili organizáciu, ktorá mala navždy pripomínať hrôzy totalitného vládnutia, aby sa už nikdy nezopakovali.

Každému, kto prejavil odpor voči zriadeniu, boli odopreté základné ľudské práva. Mal znemožnený prístup k vzdelaniu, odbornému rastu, pracovným funkciám. Konali sa zinscenované politické procesy. Poskytnúť prostriedky na existenciu a činnosť organizácie politických väzňov sa v prvých rokoch po páde režimu považovalo za samozrejmosť. Dokonca ustanovenú zákonným spôsobom.

Ibaže čím viac sme sa vzďaľovali od pádu totality, tým výraznejšie sme sa k nej začali približovať.

Niektorým médiám, ako denníku SME, N či aktualitám.sk a ich novinárom, začalo prekážať, že štát podporuje Svedectvo. Nevyberanými útokmi a klamlivými článkami znevažovali nielen náš časopis, ale i samotnú existenciu organizácie až dosiahli svoje: minister vnútra SR znížil dotácie organizácii na likvidačnú úroveň a zakázal použitie týchto prostriedkov na vydávanie periodika.

Žiadna autorita štátu sa bývalých politických väzňov nezastala. Neurobila tak ani prezidentka, ktorá neváhala podporiť redaktorku RTVS po ukážkovom zásahu v neprospech opozície.

Keď predseda parlamentu ocenil troch mladých martýrov Tunegu, Tesára a Púčika mediálna štvanica nemala konca kraja. Keď im prezidentka udelila najvyššie štátne vyznamenanie, mimochodom za ich oddanosť vlasti a nezmieriteľnosť s komunizmom, bola mediálnou štvanicou dohnaná až k ospravedlneniu sa a uvažovala aj o odobratí štátneho vyznamenania.

Novinári s absenciou historického povedomia a s chabým charakterom sú ľahkou korisťou svojich zamestnávateľov a hanbou pre spoločnosť.

Pred 75 rokmi komunisti ukradli ľuďom slobodu. Dnes sa o to isté pokúšajú liberáli. Nedovoľme im to.

Eva Zelenayová

O autorke: Eva Zelenayová je dlhoročná skúsená novinárka, bývalá exposlankyňa NR SR, aktuálne šéfredaktorka mesačníka Svedectvo, ktorý vydávajú Politickí väzni zväzu protikomunistického odboja

Článok pôvodne vyšiel v mesačníku Svedectvo

skspravy