Návšteva…

Dnes bol nádherný východ Slnka…

Taký, v ktorom človek načerpá blahodarnú energiu, ale aj pokoj do duše a môže premýšľať o mnohom a hľadať odpovede na otázky. Odpovede, ktoré prídu nečakane v malom okamihu…

A práve vo chvíli, keď som premýšľala o egoizme, ktorý nivočí spoločnosť ako parazit, videla som ako ma cez okno v kuchyni zbadal náš psík, pribehol k oknu a tešil sa, že ma vidí…

Spomenula som si na nezvyčajnú návštevu, ktorú sme mali pred dvoma rokmi v lete a dostala odpovede na otázky…

Spomenula som si na malú, čiernu, chlpatú guľôčku, s hnedobielymi labkami, bielou náprsenkou a bieločiernym ňufáčikom.
Malinkú kópiu nášho psíka. Pár hodín u nás čakal, kým si po neho prišli noví majitelia.
V prvých chvíľach som mala hriešne myšlienky, či im ho vôbec dáme a nenecháme si ho. O pár chvíľ, ma tieto myšlienky prešli, keď som malého nezbedníka uvidela spokojne sedieť na mieste, kde bol pred dvoma rokmi veľký kvetináč s nádherne rozkvitnutým heléniom, ktorý som v jedno ráno našla vysypaný uprostred dvora. Poobhrýzané červené kvety, pripomínajúce margaréty boli poroznášané po celom dvore a náš psík, ktorý bol vtedy, len o trochu väčší ako tento malý beťár, sedel rovnako spokojne na tom istom mieste ako on.
Mali sme zábavu celé poobedie a dosýta sme sa s ním vyhrali. Spolu s naším psíkom behali po dvore a hrali sa, ako keby sa poznali dlhú dobu. Schuti som sa zasmiala na jeho snahe loviť ma. Pokusy, o také to dospelácke zaštekanie, končili detským brechaním a skoky, ťarbavým prekopŕcnutím sa na malých labkách. Chvíľku mi obaja chlpáčikovia pomáhali na skalke, ktorú som okopávala a plela, kým ich nevyhnalo slnko do chládku.
Najväčšie obavy som mala z reakcie nášho psíka, ako sa bude správať k tomu malému nezbedníkovi.
Predsa je pánom a strážcom dvora on a stráži si a chráni vlastné územie.
Bolo zvláštne pozerať sa na to, ako sa po dlhom a zvedavom vzájomnom oňuchávaní, začal správať ku šteniatku.
Nemal potrebu vydobýjať si agresívnym brechaním rešpekt a dokazovať výšku vlastného ega, ako to obrazne povedané, robia mnohí ľudia.
Nechal šteňa napiť sa z jeho misky s vodou, dokonca mu prenechal miesto v búde, kde sa ochladzovalo v horúcom dni a sám si ľahol do tieňa veľkej vŕby.
Nemal potrebu ukazovať hrubú silu a nadradenosť. Keď sa s ním drobec hral a začal veľmi dobiedzať, ako to šteniatka robia, len ho odsunul, opatrným pohybom labky.
Videla som, že sa k nemu správal lepšie, ako sa mnohí ľudia správajú k ostatným ľuďom, ale aj živým tvorom.
Keď som sedela na schodoch a pozorovala ich, premýšľala som o tom, prečo si mnohí ľudia snažia získať úctu a rešpekt, práve hrubým a arogantným správaním ? Prečo majú pocit, že si výšku vlastného ega musia zvyšovať ponižovaním a ubližovaním iným?
Dlho hľadám odpovede na tieto otázky. Viem, že takým správaním sa dosiahnu opak. Stratia sympatie, úctu, ale najmä dôveru ľudí, ktorí ich obklopujú. Je to tým, že vlastný egoizmus postavili na svoj osobný piedestál hodnôt a nadradili ho nad všetky iné hodnoty, ktorých majú často plné ústa, ale nikdy sa podľa nich nesprávajú…
Láska, priateľstvo, úcta a rešpekt sa nedajú získať bezočivým, nadradeným a sebeckým zaobchádzaním s inými ľuďmi.
Pár hodín s netradičnou návštevou malého chlpáčika a chovanie sa veľkého chlpáča, ukázalo, že my ľudia sa musíme ešte veľa učiť a dokonca aj od zvierat, ktoré sa často krát správajú lepšie ako ľudia.
Večer si pre drobca prišli mladí, sympatickí ľudia, u ktorých našiel nový domov a stal sa súčasťou ich rodiny…
Mne ostalo pár fotiek, ktoré som si dnes znova pozrela a ktoré mi budú pripomínať chvíle, keď som videla, ako sa veľký a silný pes, dokázal nesebecky a láskavo správať k malému, bezbrannému šteniatku, ktoré v ten deň opustilo bezpečie svojej mamy a svorky, v ktorej vyrastalo.

S úctou Devana