Nález Ústavného súdu SR k vyhláškam Mikasovho úradu: Povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd

Plné znenie Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2021 o návrhu verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej, ktorá namietala protiústavnosť vágnej formulácie právomoci Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) nariaďovať karanténu mimo domáceho prostredia.

Ústavný súd SR označil začiatkom decembra 2021 časti zákona o ochrane verejného zdravia týkajúce sa izolácie a karantény za protiústavné. V nesúlade s ústavou je časť zákona, ktorá sa týka nariaďovania izolácie osobám mimo domáceho prostredia. Ide pritom o pozbavenie osobnej slobody.

„Ústavný súd SR konštatoval, že šéf Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ SR) Ján Mikas síce môže vydávať vyhlášky, avšak akékoľvek nariadenia (a týka so to tak vládnych vyhlášok, ako aj vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR)obmedzujúce základné práva vrátane práva zhromaždovať, práva podnikať, ako aj politických práv sú protiústavné a nulitné. A ich vymáhanie je trestný čin zneužitia právomocí verejného činiteľa,“ komentoval v piatok pre InfoVojnuzverejnený nález JUDr. Štefan Harabin a poukázal pritom predovšetkým na body 70 a 71 uvedeného dokumentu.

Ako ďalej zdôraznil, páchatelia trestných činov vzťahujúcich sa k obmedzovaniu ľudských a občianskych práv v mene koronavírusu budú v budúcnosti čeliť trestno-právnym následkom svojho konania.

Exminister spravodlivosti a bývalý šéf Najvyššieho súdu SR v tejto súvislosti poukázal na svoje tvrdenia, ktoré odzneli v rádiu InfoVojna už na jar 2020, keď poukazoval na protiústavnosť nielen karantény, ale aj na všetky nariadenia, ktoré obmedzujú ľudské a občianske práva podzákonnými normami. Na tieto skutočnosti Harabin konštatne poukazuje od začiatku tzv. Plandémie.

V rovnakom duchu sa vyjadruje aj množstvo právnikov. Medzi prvými bola advokátka JUDr. Adriana Krajníková, ďalej advokáti JUDr. Ján Čarnogurský ml., JUDr. Peter Weis, ako aj bývalá zástupkyňa Slovenskej republiky pred Európskym súdom ľudských práv JUDr. Marica Pirošíková. Postupne sa pridávalo množstvo ďalších právnikov, ale aj sudcov a prokurátorov.

Predmetný nález bol zverejnený v Zbierka zákonov SR 31. 12. 2021.

Bod 70:

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Dominantnou črtou v tomto ustanovení je výhrada zákona vzhľadom na ukladanie povinností. Avšak výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie povinností. Samotnú povinnosť možno bližšie konkretizovať uznaným prameňom práva ‒ vykonávacím právnym predpisom (čl. 120, čl. 123 ústavy), ktorý bude v medziach zákona (v posudzovanom prípade spojenom so splnomocňovacím ustanovením v súlade s čl. 123 ústavy).

Na základe takej zákonnej (a prípadne aj vykonávacím právnym predpisom konkretizovanej) právnej úpravy potom môžu byť ukladané povinnosti aj individuálnym právnym aktom, a to orgánom s príslušnou rozhodovacou právomocou [v tom spočíva obsah formulácie „na základe zákona“ uvedený v čl. 13. ods. 1 písm. a) ústavy, zodpovedajúci ustanoveniu § 4 ods. 3 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – „vykonávacím právnym predpisom nemožno ukladať povinnosti, meniť alebo dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené“].

Na účely ochrany základných práv a slobôd je nevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy interpretovať veľmi striktne ako ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise výhradne intra legem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie formálnej podmienky (splnomocnenie výslovne uvedené v zákone) spolu so splnením podmienky náležitej kvality uvedeného splnomocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak delegácia jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná (porov. Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2007, s. 158).

Bod 71:

Ustanovenie čl. 13 ods. 2 ústavy upravuje materiálne, ako aj formálne predpoklady, pri splnení ktorých možno upraviť medze základných práv. Materiálnym predpokladom je súlad úpravy s konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že úprava je vydaná vo forme zákona.

Axiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy sú hodnoty a princípy demokratického právneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení s princípom obmedzenej, konštitučnej vlády. Inými slovami, účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je chrániť adresátov práva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv. policajné štáty; ide najmä o širokú diskrečnú právomoc exekutívy vrátane jej možnosti upravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami.

Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec zákona (nález č. k. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014).

V skratke tak účinky predmetného ustanovenia možno zhrnúť takto: (i) medze základných práv a slobôd môže upraviť iba zákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava musí byť v súlade s podmienkami, ktoré vo vzťahu k dotknutým základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava (porov. nález ústavného súdu č. k. PL. ÚS 16/05 z 2. júla 2008).

Plné znenie nálezu Ústavného súdu SR si môžete prečítať TU.

Zdroj: InfoVojna