Moja výzva: prestaňme tak intenzívne “psychologizovať” deti

Prečítal som si nejaký ďalší článok v tlači s návodom, ako “citlivo” pristupovať k deťom, pretože trpia.

Tentokrát to bolo o tom, ako sa na maturantoch mohlo prejaviť, že v médiách videli útok na premiéra, reaguje na sociálnej sieti exminister školstva Juraj Draxler. Je príspevok preberáme v plnom znení.

A môže ich to ovplyvniť v príprave na maturity a preto k tomu treba pristupovať, no, citlivo.

Takto: ak niečo takého tínedžera žerie, tak, verte mi, je to je vysokou pravdepodobnosťou „x“ úplne iných vecí, bližšie k nemu, ako niečo, čo videli v spravodajstve. Ak majú úzkosť zo spravodajských videí, tak to bude skôr tým, že im ju niekto vštepuje, napríklad úzkostliví rodičia.

Ak by to bol len jeden článok, dalo by sa nad tým mávnuť rukou. Bohužiaľ, s týmto sa v ostatnom čase doslova roztrhlo vrece. Nejaký psychológ (ktorého, mimochodom, osobne poznám ako hysterika) v rozhovore vysvetľuje, ako citlivo s deťmi spracúvať tému vojny na Ukrajine.

Inde matka úzkostlivo vysvetľuje, ako maličkú dcéru pripravuje na to, že by sa ju mohol niekedy pokúsiť obchytkávať nejaký zlý ujo. A bol som už aj v škole, kde na každom rohu visí plagát s rozsiahlym popisom, čo v prípade šikany. To už je naozaj príliš.

Prvýkrát som si tento fenomén všimol, keď pred rokmi skupina “odborníkov” pripravila pre vtedajšieho ministra školstva akože návrh školskej reformy. A najdlhšia kapitola sa týkala školských psychológov. Ani sa im nezdalo čudné, že sa to niekomu (mne) zdalo čudné.

Iste, je výhoda ak škola má k dispozícii psychológa pre riešenie problematických prípadov. Ale

ak neustále deti “scitlivujeme”, úpenlivo im vysvetľujeme, že sa majú o svojich problémoch porozprávať, a celkovo sa s nimi rozprávame “psychologizujúco”, tak si akurát s najväčšou pravdepodobnosťou aktívne vychovávame bytosti, ktoré sa budú cítiť nesvoje, alebo si zo sveta spravia ihrisko pre pasívne agresívne hry a sebestredné kampane.

Jednoducho, aj pri výchove treba pamätať na úslovie “život je prekonávanie problémov”. Človek, ktorý má nejaké vyššie ciele, tie problémy prekonáva, pretože sa potrebuje prepracovať k tým vyšším métam.

Jack London ešte na prahu dospelého veku nevedel čítať a hladoval, neskôr sa z neho stal jeden z najznámejších spisovateľov svojej éry (a oslavoval práve nezdolnosť muža). Marie Curie-Sklodowska urobila pre ľudstvo kľúčové objavy v zložitých materiálnych podmienkach a popri starostlivosti o dve deti, z ktorých jedno vyrástlo do ďalšej nositeľky Nobelovej ceny.

Sergej Koroľov skončil načas v pracovnom tábore, s ťažkými zdravotnými dôsledkami a aj tak neskôr otvoril éru ľudstva v kozme.

Dejiny ľudstva sú posiate aj takýmito dramatickými príkladmi a úprimne, radšej treba deťom približovať podobné osudy, s približovaním ich diela, ako ich každý deň ovievať pseudo starostlivým prístupom o ich duševné zdravie.

Bohužiaľ, toto všetko je súčasťou širšieho trendu

Nedá sa nevšimnúť, ako sa v ostatnom čase v časti médií roztrhlo vrece s článkami o depresiách a mentálnych problémoch. Navyše sa podávajú v rámcoch typickej plytkosti doby. Táto celebrita má problémy s depresiami, aj hentá športovkyňa má záchvaty úzkosti a podobne.

Na jednej strane to až tak neprekvapuje. Neuróza je typický stav modernej spoločnosti – ako skonštatovalo veľa komentátorov modernity v minulom storočí.

Vyrovnávanie sa so životom v sterilných kanceláriách, so sterilnými vzťahmi, s mobilitou určenou prechádzaním jasnými koridormi a sedením v aute, potrebami uspokojenými zabaleným jedlom a nespontánnymi pokusmi o živočíšnosť, a najmä potreba vyrovnávať sa s tým, do čoho človek vyrástol v dospelosti (jeden môj učiteľ sociológie na vysokej škole povedal celkom peknú vetu: život po tridsiatke je vyrovnávanie sa s kognitívnymi disonanciami) – to všetko samozrejme vedie aj k prejavom histriónstva a hystérie, k hľadaniu náhražkového hrdinstva v zapájaní sa do nejakých politizujúcich príbehov sveta, v niektorých prípadoch (a toto rastie) večným aktivizmom pre aktivizmus samotný.

A chodením k psychoterapeutovi, prípadne jedením tabletiek, samozrejme.

Ťažko sa tomu vyhnúť, ale je naozaj otravné, ak si z príbehov o depresiách niektoré médiá robia rozsiahlu agendu. A asi tak účinné ako mnohé z kampaní “proti drogám”.

Jednoducho, spoločnosť potrebuje viac otvorenosti, kritickosti, schopnosti čeliť výzvam, potrebuje sa baviť o tom, čo je pod povrchom tej umelosti mnohých životov, o kapitalistických vzťahoch, ale aj o vyšších cieľoch, o povznášajúcich životných osudoch, o civilizačných výzvach a odkazoch histórie.

Toto sa dá robiť aj dobrou publicistikou či spravodajstvom: kriticky písať o spoločnosti.

Namiesto toho zjavne niektorí redaktori proste potrebujú psychológa. Možno tak ich potreby budú uspokojené a prestanú ich prenášať do svojej práce. A bude aj menej článkov o deťoch psychicky trpiacich tým, čo vidia v televízii.

Ak je to tak, potom rád na takého redakčného psychológia aj sám prispejem.

Juraj Draxler/skspravy.sk