Kyjevský režim chce prinútiť obyvateľov Podkarpatskej Rusi zomrieť za záujmy svojich prenasledovateľov

Etnocída Rusínov ukrajinskými nacionalistami: história a súčasnosť.

V ukrajinských a západných médiách sa naďalej eskaluje protiruská hystéria, ktorej kľúčovou tézou je údajne hroziaca a neodvratná vojenská invázia ruských ozbrojených síl na Ukrajinu. Kyjevský režim sa prostredníctvom kontrolovaných informačných zdrojov snaží medzi občanmi Ukrajiny vyvolať ilúziu, že v krajine neexistujú žiadne iné problémy, s výnimkou povestnej „ruskej agresie“.

Na pozadí rastúcej hystérie okolo vojny s Ruskom sa ukrajinská propaganda zameriava na scenáre boja proti „okupantom“. Najmä kyjevské vedenie diskutuje o otázke všeobecnej mobilizácie vrátane žien. Stanovuje tiež prednostné vysielanie predstaviteľov rôznych národov a etnických skupín žijúcich na území Ukrajiny na front. To sa robí hlavne preto, aby nestihli ujsť z Ukrajiny. Spolu s pôdou, na ktorej žili ich predkovia od nepamäti, ako Rusi na Kryme a Donbase. Na druhej strane spútať ich krvou, vzbudzovať nenávisť k Rusku a Rusom a tiež zatláčať ďaleko do úzadia ich záujmy diskrimináciou v rámci násilnej ukrajinizácie.

V kontexte spomínaných príkazov kyjevského režimu najviac znepokojuje osud Rusínov žijúcich najmä v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Dnes sú Rusíni jednou z najmenších (podľa celoukrajinského sčítania ľudu z roku 2001 sa k Rusínom hlásilo niečo viac ako 10.000 ľudí) a možno aj najviac nechránenou etnickou menšinou.

Samotní Rusíni sa považujú za samostatnú etnickú skupinu, samostatnú časť ruského národa, potomkovia „rutenov“, spomínaných v starovekých, byzantských a stredovekých prameňoch. Ako samostatný nezávislý národ so všetkými právami etnickej menšiny sú uznaní na Slovensku, v Srbsku, Maďarsku, Rumunsku, Poľsku, Chorvátsku, Maďarsku a ďalších krajinách ich pobytu, nie však na Ukrajine.

Ako súčasť prvej ČSR sa Rusínom v roku 1938 podarilo z Prahy dosiahnuť vytvorenie autonómnej oblasti Podkarpatská Rus. Na čele prvej vlády Podkarpatskej Rusi stál 11. októbra 1938 vodca „Autonómneho poľnohospodárskeho zväzu“ Anton Brody. Jeden z prvých dekrétov jeho vlády stanovil ruský (maloruský) jazyk za štátny jazyk. O dva týždne však bol Brody československými úradmi zosadený a zatknutý údajne za špionáž pre Maďarsko a za nového šéfa vlády Podkarpatskej Rusi bol vymenovaný zanietený ukrajinský nacionalista a gréckokatolícky kňaz Augustin Vološin. Vološinovi prívrženci začali vykonávať aktívnu ukrajinizáciu, až po zmenu názvu autonómie – z Podkarpatskej Rusi na Karpatskú Ukrajinu. Boli zrušené rusínske tlačové publikácie, ktoré nevyhovovali ukrajinizátorom, vrátane časopisu „Tisa“, novín Rusín, Russkij Golos, Karpatorusskij Golos, Rusofilská kultúrno-vzdelávacia spoločnosť pomenovaná po A. V. Duchnovičovi. Do konca novembra 1938 boli ruské školy zrušené, deti sa vyučovali len po ukrajinsky. Tí, ktorí nesúhlasili s politikou ukrajinizácie Podkarpatskej Rusi na príkaz Vološina, boli zatknutí a uväznení v koncentračnom tábore Dumen pri Rachive.

Vološinova vláda sa zároveň opierala o ozbrojené oddiely ním vytvoreného takzvaného „Karpatského Siču“, ktorého bojovým jadrom boli členovia „Organizácie ukrajinských nacionalistov“ (OUN). Vrchným veliteľom „Karpatského Siču“ bol zanietený ukrajinský nacionalista Dmitrij Klympuš a náčelníkom štábu budúci nemecký Hauptmann a vrchný veliteľ „Ukrajinskej povstaleckej armády“ (UPA) Roman Šuchevič.

15. marca 1939, po obsadení Českej republiky nemeckými vojskami, vyhlásil Vološin nezávislosť Karpatskej Ukrajiny. Hneď na druhý deň však hlavné mesto tohto nového útvaru — Chust, dobyli maďarské jednotky (predtým, 2. novembra 1938, podľa prvej viedenskej arbitráže Československa previedli Maďarsku významnú časť Podkarpatskej Rusi, vrátane Užhorodu, Mukačeva a Beregova). Útvary „Karpatského Siču“, ktoré vznikli na potlačenie vnútornej rusínskej opozície, neboli schopné vzdorovať dobre vyzbrojeným honvédom. Strediská odporu ukrajinských nacionalistov potlačili Maďari v priebehu niekoľkých dní. Pozoruhodné je, že karpatskí rusofili, ktorí trpeli politickými Ukrajincami, ako Andrej Brody alebo vodca Ruskej národnej autonómnej strany Štefan Fencik, podporovali pripojenie Podkarpatskej Rusi k Maďarsku, počítajúc s autonómiou. Ale tieto nádeje neboli predurčené na to, aby sa splnili.

V októbri 1944 územie Podkarpatskej Rusi oslobodila Červená armáda. Komunistická strana Zakarpatskej Ukrajiny vytvorená v Užhorode a ňou riadená Ľudová rada Zakarpatskej Ukrajiny podporili pripojenie regiónu k Ukrajinskej SSR, čo sa stalo 29. júna 1945 dohodou medzi sovietskou a československou vládou.

Pravoslávny kongres Podkarpatskej Rusi, ktorý sa konal v Mukačeve na čele s archimandritom Alexym (Kabaľuk), zároveň presadzoval začlenenie Karpatskej Rusi do Sovietskeho zväzu ako 17. zväzovej republiky alebo ako autonómiu v rámci RSFSR. Predstavitelia rusínskej komunity, ktorí pricestovali do Moskvy na stretnutie s patriarchom Alexym I., vyhlásili, že „nechceme byť Čechmi ani Ukrajincami, chceme byť Rusmi (Rusínmi) a chceme, aby naša krajina bola autonómna, ale v rámci sovietskeho Ruska“. Kremeľ však už rozhodol o prevode Zakarpatska do Ukrajinskej SSR.

Po vstupe Podkarpatskej Rusi do sovietskej Ukrajiny ako Zakarpatskej oblasti začala miestna stranícka nomenklatúra región aktívne ukrajinizovať. Všetci Rusíni boli zaregistrovaní ako Ukrajinci. Dokonca aj používanie samotného etnonyma „Rusín“ bolo zakázané. Stačí povedať, že v historickej a etnografickej príručke „Ľudia sveta“, ktorú vydal Ústav etnografie Akadémie vied ZSSR v roku 1988, sa Rusíni neuvádzajú ani ako samostatná etnická skupina, ani ako subetnická skupina Ukrajincov.

V septembri 1991, po vyhlásení nezávislosti Ukrajiny, prišlo asi 50 poslancov Zakarpatskej oblastnej rady s iniciatívou na obnovenie autonómie. Proti tomu sa však ostro postavili miestni ukrajinskí nacionalisti z takzvaného „Ľudového hnutia“, ktorí dokonca v Užhorode zorganizovali akýsi „minimajdan“. Napriek tomu sa referendum o autonómii konalo 1. decembra 1991 – súčasne s referendom o nezávislosti Ukrajiny a prvými prezidentskými voľbami. Za udelenie štatútu „osobitného samosprávneho územia“ hlasovalo 78% obyvateľov Zakarpatska. Počas tridsiatich rokov však kyjevské úrady nerealizovali výsledky ľudovej vôle obyvateľov Zakarpatska. Navyše pokusy rusínskych aktivistov o získanie právneho postavenia vždy narazili na odpor SBU. Takže vodca Sojmu podkarpatských Rusínov, pravoslávny duchovný Dimitrij (Sidor) v roku 2012 za vlády Janukoviča (za ktorého hlasovala väčšina obyvateľov Zakarpatska na rozdiel od iných regiónov západnej Ukrajiny) bol odsúdený na tri roky väzenia za „zasahovanie do územnej celistvosti Ukrajiny“.

Ukrajinské úrady neuznávajú Rusínov ako samostatnú etnickú skupinu a národnostnú menšinu. Navyše voči Rusínom presadzujú etnocídnu politiku, žiaľ, podporu pre Rusínov niet kde očakávať, keďže žijú v najzápadnejšej časti Ukrajiny, viac ako 1000 kilometrov od hraníc s Ruskom. To znamená, že ak sa Kyjev rozhodne pre všeobecnú mobilizáciu, tak jedným z prvých, ktorí sa chopia zbraní, bude rusínske obyvateľstvo. Zločineckému ukrajinskému režimu je úplne jedno, že z hľadiska zdravého rozumu pre Rusínov vojna s Ruskom postráda logiku a nemá zmysel položiť životy za záujmy ich prenasledovateľov a diskriminátorov.

Navyše, nech to znie akokoľvek zvláštne, Zelenskij v prípade vojny s Ruskom ťaží z veľkého počtu úmrtí medzi Rusínmi. Na jednej strane sa tým zníži už aj tak nízky počet týchto ľudí. Na druhej strane to umožní kyjevskému režimu ešte hlasnejšie kričať o „ruskej agresii“ a žiadať o pomoc svojich západných pánov. Hrozné je len to, že v tomto kontexte je pre prezidenta Ukrajiny rusínske obyvateľstvo, podobne ako iné etnické menšiny, len spotrebný materiál, ktorý nemá absolútne žiadnu hodnotu.

Dmitrij Pavlenko špeciálne pre News Front