Kvákanie permanentných žalobáb v antislovenskom močiari

Už vyše tri desiatky rokov tu máme zvláštnu skupinku „angažovaných“, škodiacich suverenite národa a zvrchovanosti štátu.

Plynulo prechádzali progresom ako čechoslovakisti, federalisti, antislováci, pamfletisti, sorošovci, euroatlantici,  globsecáci, militanti, rusofóbi…

Profesionálne žalobaby v bruselskom močiari a plačky na nesprávnych hroboch z bratislavskej kaviarne, jednoducho samozvaní „lepšoľudia“ či tzv. „osobnosti“ s tým jediným správnym postojom na všetko, čo sa na Slovensku udeje a musí sa stať len tak ako chcú oni, inak… znepokojenia, protesty, demarše, demonštrácie, petície, štrajky…

Sú tu stále, už aj so svojimi pokrvným aj názorovým potomstvom, a stále mútia vodu, vyvolávajúc búrky rozhorčenia v pohári s vodou.

Stále viac-menej tá istá relatívne úzka, ale v mediálnom mainstreame hlučná a medializovaná skupinka angažovaných samozvane označovaných „osobností“ od roku 1991 až dodnes vystupuje v rovnakom naladení proti štátu, národu, demokracii (ako vôli väčšiny ľudu), proti suverénnej politike a svojimi výstupmi s pravidelnosťou hádže špinu na slovenský národ a štát.

Stále tí istí nespokojní, frustrovaní našim vlastným „vývojom“, znepokojení legitímnymi rozhodnutiami, ale len proslovenských politikov a vlád, hádžuci polená pod nohy suverenite, zvrchovanosti a nezávislej politike Slovenskej republiky.

Nájdeme ich už pod výzvu Za spoločný štát zo septembra 1991, čiže de fakto proti vzniku Slovenskej republiky.

Pod výzvou bolo kľúčové politbyro angažovaných mien ako Iveta Radičová, Martin Bútora, Peter Tatár, Soňa Szomolányiová, Fedor Gál, Martin M. Šimečka, František Šebej, Ľuba Lesná, Magda Vášáryová, Rudolf Chmel a ďalší „exponovaní“ aktivisti, ktorí našli najskôr útočisko vo VPN.

Po neúspechu zmariť vznik samostatnej suverénnej demokratickej Slovenskej republiky sa pretransformovali do liberálno-pravicových a probruselských strán a nepartajníci ako piata kolóna pod krídla sorošovského tretieho sektora, aby neskôr sa opäť časť z nich infiltrovala do vysokej politiky s jediným zámerom pevne ukotviť Slovensko k cudzím ekonomickým a geopolitickým záujmom.

A samozrejme meniť postojové nastavenie spoločnosti cez otváranie dverí novým západným progresívnym ideológiám a ich posvätnému totemu – „otvorených spoločností“, čiže bojom proti konzervatívnym, vlasteneckým a kresťanským hodnotám.

Od „zachraňovania Markízy“ preskočme dlhý vývoj angažovaného aktivizmu a pripomeňme, že nedávno sa zviditeľnili podpismi pod verziu „pozývacieho listu“ bruselským súdruhom kvôli zrušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry, čiže bonzovaním na vlastný štát.

V Dunaji nestačilo pretiecť veľa vody a už sú tu zas – znepokojení a rozhorčení kvôli poskytnutému rozhovoru premiéra Roberta Fica ruskej, vraj „propagandistickej“ televízii.

A opäť ten istý scenár čerenia vody cez protest a petíciu, pod ktorou nájdeme zas „osobnosti“ kovaných čechoslovakistov a antislovákov ako herečku a exposlankyňu za SDKÚ-DS Magdu Vášáryovú, angažovanú novinárku venujúca sa najmä tajnej službe Ľubu Lesnú, politológa jediného smerovania Grigorija Mesežnikova, sociologičku Oľgu Gyárfášovú, Ladislava Snopka, Alexandra Dulebu, antislováka, ktorý „grcia“ pri pohľade na slovenský znak Františka Šebeja, bývalých veľvyslancov v USA Martina Bútoru a Rastislava Káčera, maďarského psychiatra, ktorý tvrdil, že maďarské deti sa pomočujú, keď ich štát núti učiť sa v slovenčine Pétera Hunčíka, ekonóma uťahovania opaskov Ivana Mikloša, „vépeenkára“ Petra Tatára či exponentov sorošovskej Nadácie otvorenej spoločnosti Jána Orlovského spolu so šedou eminenciou proatlantického kotvenia a piatej kolóny Slovenska, Pavla Demeša.

A spoločný menovateľ týchto top angažovaných „osobností“? – Nadácia otvorenej spoločnosti a Milana Šimečku, Verejnosť proti násiliu, SDKÚ, think tanky ako Globces, SFPA či IVO, alebo aj priateľské väzby na americkú ambasádu.

Nechceli samostatnú Slovenskú republiku, no dnes mentorujú ako by sa Slovensko a jeho predstavitelia mali správať, za čo by mali vystupovať, proti komu bojovať, v akom médiu sa objaviť alebo alebo sa strániť…

Na jednej strane broja za novinársku a mediálnu slobodu či „záchranu verejnoprávnych médií“, no na druhej protestujú proti slobode prejavu slovenského premiéra v médiu, ktoré sa im nepáči.

Na jednej strane sú strčení v zadku elít Washingtonu a Bruselu, na druhej sa správajú ako stredovekí inkvizítori k čomukoľvek ruskému, ale už aj čínskemu a vlastne všetkému, čo nie je „euroatlantické“.

Nejde len o dvojitý meter, ale najmä o šírenie oikofóbie zo všetkého rýdzo slovenského, suverénneho, nezávislého od ich mentálneho nastavenia a predstáv ich tútorov, ktoré permanentne kazí dobré meno a obraz Slovenska doma aj v zahraničí.

Rafael Rafaj / skspravy.sk /