Kultúrna vojna: Ovládol progresivizmus už aj rezort kultúry?

Táto malá pitva progresivisticko-feministického filmového demikátu Terezy Nvotovej s povrchným popraškom etno thrileru vznikla až potom ako cenu ministerky kultúry SR Silvie Hroncovej za rok 2022 získala v utorok večer aj Teraza Nvotová (35). Opäť sa ukazuje, že kultúrna vojna, ktorú rozpútali neomarxistickí progresícvi, zasiahla už aj Slovensko.

Údajne „za výnimočný prínos v oblasti audiovízie s prihliadnutím na film Svetlonoc, ktorý ocenili na festivale v Locarne“. Faktom je, že v Locarne udeľujú cenu začínajúcim režisérom. Nvotovej politicky angažovaný film Mečiar (2013) by ešte na žiadnu cenu, okrem štvrtej cenovej bratislavskej kaviarne asi nemal, tak to dali na ideologicky, progresívne a feministicky až lesbicky angažovanú snímku Svetlonoc.

Progresívci sa vzájomne podporujú, aj si udeľujú rôzne ceny či vyznamenania, to je známy fakt a taktika vyrábania „lepšoľudí“, “osobností” či “expertov”.

Ak by liberálni progresívci mali nejakú svoju komisiu a cenu nejakej sorošovskej nadácie, proti gustu by žiaden dišputát nebol. Ale rezort kultúry je už iná káva, aj úroveň. Tak sa pozrime, za čo udeľuje ministerstvo ceny. Vlastne stačilo zahraničné ocenenie, aby sme „vyspelý Západ“ opäť slepo nasledovali.

Keďže sa divák v tom neusporiadanom chaose Svetlonoci stráca, umelecké nedostatky neznámeho posolstva s náznakom liberálnej lesbickej lásky a nechápavosti pokroku slovenskými dedinskými „buranmi“, žijúcimi podľa asociácií v ich strnulých konzervatívnych stereotypoch, všetky tie náhodne poskladané ingrediencie filmového guľášu musela chuťovkou preraziť až osvedčená klišé filmová vegeta – mystika.

Tá však skôr pôsobí ako nechápavosť javov a neschopnosť vidieť naturálnu realitu prírodných zákonov, ktoré by chcela Nvotová na progresívca meniť, poprípade očierniť, lebo veď „svetlonoc“.

Inak povedané, svitanie nových, progresívno-feministických zajtrajškov ako predvoj vlny rodovej agendy, čo mohlo skôr dojmami ako zmyslami nadchnúť iba zopár znudených zhýralcov bratislavskej či akejkoľvek inej svetoobčianskej kaviarne, aj keď progresivistický pokrok Nvotová nedala až na hulváta, ale dala mu punc surrealististického oslobodenia liberálnej mysle, aj sexuality zamotanej do mystických úletov, presne podľa neomarxistického manuálu sexuálnej revolúcie… k novým svetlým zajtraškom, čiže „budúcnosti“.

Vo filme môžeme plasticky vidieť dva svety, kde ľudia v Nvotovej bubline nedokážu prijať nielen spoločenské, ale ani fyzikálne a biologické zákonitosti.

Preto sa utiekajú o pomoc k mystickej fantastike, kde je všetko liberálne možné, lebo veď, ak Boh neexistuje, všetko je pre kultúrnych komunistov Západu (neomarxistov) dovolené. Skutočne?

Moja otázka na telo úradníckej ministerky je, či tieto úlety hľadajúcej sa mladej režisérky stoja za prejav ohodnotenia „výnimočných umeleckých, tvorivých a interpretačných počinov“, alebo či ide zas len o recipročnú agnažovanosť vedenia rezortu kultúry v trende nových ideologických naratívov. Ostatne, rezort kultúry na filme dokonca participoval, takže si tak trochu prihrial vlastnú polievočku a zakryl chrbát prípadnej kritiky za vynaložené financie.

Ak komunisti vymysleli stranícku tlač, tak progresívci vynašli ideologickú audiovíziu. Všetko ostatné, vrátane oceňovania je ako z jednej genetickej matrice, vrátane štylizovania sa do čela „pokroku“, o ktorom sú zas presvedčení len tí, ktorí ho rovnako agilne a angažovane pretláčajú. Napriek odporu nezideologizovanej normálnej väčšiny.

Rafael Rafaj

skspravy.sk