Korupcia nie je najväčší problém Slovenska. Mimovládky a médiá o nej roky klamú a ignorujú fakty

Slovensko nie je bez korupcie, ale rozhodne nie je ani žiadnou výnimočne prehnitou krajinou, ako to roky verejnosti podsúvajú médiá, mimovládky a politici. Téma korupcie sa tu systematicky zneužíva ako politická páka.

Téma korupcie sa na Slovensku roky nafukuje do rozmerov, ktoré nezodpovedajú realite. Každý nový rebríček sa automaticky prezentuje ako dôkaz systémového rozkladu štátu. Okolo tohto naratívu vznikol celý politicko-mediálny ekosystém. Vyrástli na tom strany, iniciatívy, kampane aj grantové projekty. Korupcia sa stala značkou a politickou zbraňou. No keď sa pozrieme na oficiálne dáta Európskej únie, obraz je podstatne menej dramatický.

Pravda o korupcii

Eurobarometer ukazuje, že 87 percent občanov Slovenska v uplynulom roku nezažilo ani nebolo svedkom korupcie a 78 percent osobne nepozná nikoho, kto by bral úplatky. Vnímanie korupcie v miestnych a regionálnych inštitúciách kleslo o 14 percent a v národných o 8 percent. Slovensko sa tak dostalo nad priemer EÚ. To nie sú názory aktivistov ani mediálne interpretácie. To sú reprezentatívne európske dáta.

Áno, korupcia existuje. Nikto seriózny to nespochybňuje. Ale neexistuje len tu. Je prirodzeným sprievodným javom neoliberálneho systému, kde sa stretáva politická moc a veľký kapitál. Ekonomický filozof a bývalý grécky minister financií Yanis Varoufakis dlhodobo upozorňuje, že rozdiel medzi krajinami nie je v tom, či sa korumpuje, ale v tom, ako sa korumpuje.

Vo veľkých západných ekonomikách dnes korupcia nevyzerá ako úplatok. Vyzerá ako zákon napísaný na mieru silným hráčom. Ako miliardový kontrakt „v súlade s pravidlami“. Ako presuny ľudí medzi vládou a korporáciami. Hovorí sa tomu lobbing, revolving doors, optimalizácia. Je to legálne, má to právnikov, má to paragrafy. No rozsah takýchto procesov je násobne väčší než lokálne škandály u nás. Je to systémové presúvanie moci a peňazí k úzkej elite.

Manipulácie a boj o moc

Na Slovensku je korupcia častejšie menšia, primitívnejšia a preto viditeľná. Má konkrétne meno, nahrávku, titulok. A práve táto viditeľnosť vytvára dojem výnimočnosti. Keď sa roky opakuje obraz prehnitého systému, stáva sa z neho „vnímanie“. A toto vnímanie sa potom používa ako dôkaz, že situácia je katastrofálna. Vzniká sebapotvrdzujúci kruh.

Ľudia prirodzene reagujú na konkrétny škandál. To je normálne. Ale veľká, sofistikovaná korupcia sa obvykle nedeje na titulke. Deje sa v zákulisí, v legislatívnych výnimkách, v nadnárodných finančných štruktúrach. Nemá dramatické video, no jej dopad je rádovo vyšší. Ak sa teda verejná debata sústredí len na to, čo je mediálne efektné, obraz reality sa zákonite skreslí. Hovorí sa tomu manipulácia.

Ak niekto systematicky vykresľuje Slovensko ako výnimočne skorumpovanú krajinu a ignoruje masívne štrukturálne formy korupcie inde na Západe, nejde o objektívnu analýzu. Ide o politické rámcovanie. Boj proti korupcii má byť tvrdý a systémový. Má byť založený na dátach, nie na selektívnom zosilňovaní emócií.

Slovensko nie je bez korupcie, ale rozhodne nie je ani žiadnou výnimočne prehnitou krajinou, ako to roky verejnosti podsúvajú médiá, mimovládky a politici. Téma korupcie sa tu systematicky zneužíva ako politická páka. Nafukuje sa, dramatizuje a opakuje dovtedy, kým nevytvorí pocit permanentnej krízy. Nejde o poctivý boj za spravodlivosť, ale o tvrdý boj o moc.

Zdroj: ereport, yt