Komentár: Slovenský Deepstate – kto v ňom je a čo treba odkryť

Siete ľudí, ktorí slúžia niektorým veľmi špeciálnym veciam. Slovenský deepstate sa neskladá z dobre ukrytých zamestnancov štátnych štruktúr.

Tak, ako je to v USA, kde sa v súvislosti s deepstate hovorí o ľuďoch sediacich v pracovniach CIA či FBI, ale aj v iných organizáciách, odkiaľ hýbu pákami moci, ako bezpečnostnej tak ekonomickej. Niekedy bez vedomia volených predstaviteľov, niekedy tak, že sa im tí musia prispôsobiť.

Nie, slovenský deepstate je rozložený medzi zamestnancov rôznych organizácií „mimovládneho“ charakteru, podobne aj mediálnych domov. A netvoria si svoje vlastné ciele, ale skôr prijímajú príkazy niekoho druhého.

Globsec

Niektoré z týchto organizácií a niektorí z týchto ľudí sú pomerne na očiach. Asi každý trochu informovaný človek vie o organizácii Globsec, ktorú sponzorujú západné zbrojárske firmy, aby pod pláštikom „bezpečnostných“ konferencií presadzovali svoju agendu v regióne. (Treba povedať, že veľmi úspešne.) Naivné analytičky organizácie vyjadrujúce sa o medzinárodných hrozbách, tie sú len lacnou fasádou jastrabov, ktorí agendu organizácie v skutočnosti kontrolujú. A o tých treba konečne hovoriť.

Podobne, ľudia poznajú mená ako Ivan Mikloš, Ivan Štefunko či Andrej Kiska. No oveľa menej sa hovorí o podnikateľoch, ktorí im pomáhajú obhospodarovať peniaze, pričom tí ťahajú nitky ako v médiách tak napríklad v energetike.

Mimochodom, médiá? Popri zjavných propagandistoch ako Miro Kern či Mirek Tóda sa v redakciách objavujú verejnosti málo známe mená, ktoré v skutočnosti veľkú časť mediálnych výstupov riadia.

Podobne si verejnosť zaslúži vidieť, kto stojí za „intelektuálmi“ ako Grigorij Mesežnikov či Martin Bútora vedieť, z čoho sú platení. Podobne, ako sú zahraničnými vplyvovými štruktúrami platení ambiciózni „analytici“ (Milan Nič, Dalibor Roháč), a ako takíto ľudia tvoria akési tykadlá z Berlína a Londýna smerom na Slovensko.

A iste, netreba sa hanbiť, ak neviete, kto sú ľudia ako Pavol Demeš, alebo čo presne sa deje v subjektoch ako je relatívne nenápadná nadácia Pontis. Pretože veľa vecí sa skrýva za fasádami veľmi nenápadných ľudí či veľmi tichých subjektov. Odtiaľto idú nitky k často akože „spontánne“ organizovaným protestom a akože nestraníckym, „občiansky znepokojeným“ organizátorom.

Zaujímavé sú aj kresťanské skupiny napojené na radikálne americké letničné (pentekostálne) hnutie, odkiaľ sa regrútovali takí ľudia ako bývalý minister zdravotníctva Marek Krajčí alebo expremiér Eduard Heger – lenže ich vplyvové siete siahajú oveľa hlbšie, ako len po tieto verejné mená. Ale aj skupiny napojené na americké neokonzervatívne kruhy, a to prostredníctvom Daniela Lipšica („Kuhajdovci“a podobne).

V neposlednom rade treba vedieť o ľuďoch, ktorí sa reálne pokúsili nadlho infiltrovať aj v štátne štruktúry. A to pod pláštikom „bezpečnostných expertov“, ktorí vraj napríklad bojujú „proti hybridným hrozbám“.

Predĺžené ruky

Takže tak. Transparentnosť je často vzývaná kvalita najmä ľuďmi, ktorí potrebujú všetko zviditeľniť v cieľových krajinách svojich snáh. Túto snahu by sme mali oplatiť tým, že budeme aj my tu transparentne zverejňovať niečo o ich predĺžených rukách.

A bude to zaujímavé čítanie. Nie, netreba čakať na vládu, až začne zostavovať zoznam „zahraničných agentov“. Niektorí z nás majú odvahu veci zverejňovať aj bez toho.

Alebo: myslíte si, že sa to nepatrí?

/ ereport.sk /