Kognitívna dizonancia a jej vplyv na dnešnú spoločnosť

Ľuďom je v sebaklame lepšie, ak sú členovia skupiny, ktorá tiež klame samu seba, čo je súčasť skupinového sebaklamu pomenovaného skupinové myslenie, i keď ide skôr o skupinovú hlúposť.

KOGNITÍVNA DISONANCIA A JEJ VPLYV NA DNEŠNÚ SPOLOČNOSŤ

Situácia, v akej sa nachádzame, nie je jednoduchá. Nech sa na ňu pozerám akoukoľvek optikou. Či už po právnej stránke, kde sú dnešné vyhliadky katastrofálne, ekonomická perspektíva je žalostná, psychológovia tiež varujú pred negatívnymi vplyvmi na spoločnosť a takto by sa dalo pokračovať z pozície každého vedného odboru.

Je tu však jeden úkaz, ktorý by mnohé vysvetľoval.

SEBAKLAM

„Jeden z mechanizmov sebaklamu popísal roku 1956 Leon Festinger. Nazval ho ‚kognitívna disonancia‘. Prezradia ju nepríjemné pocity, napríklad úzkosť, pocit viny, stud, znepokojenie, napätie alebo hnev, ktoré sa u väčšiny ľudí objavujú, akonáhle majú vo vedomí dve protirečiace si myšlienky súčasne. Ťarchu nepríjemných pocitov ľudia znižujú zmenou postoja, presvedčenia, správania. Časté je ospravedlňovanie alebo racionalizácia. Sebaklam často nie je individuálna záležitosť. Ľuďom je v sebaklame lepšie, ak sú členovia skupiny, ktorá tiež klame samu seba, čo je súčasť skupinového sebaklamu pomenovaného skupinové myslenie, i keď ide skôr o skupinovú hlúposť.“ (Citované podľa MUDr. František Koukolík, DrSc., O lidech a živote, ISBN: 978-80-7492-368-5, s. 286)

Ak si chcete kúpiť túto knižku, odporúčam. Nie je to odborná práca, skôr patrí medzi knihy, ktoré vedu popularizujú. Problematiku sebaklamu rozoberá zrozumiteľne a keď sa začítate hlbšie, pochopíte mnohé. Vysvetľuje i to, ako je možné, že ľudia aj po zverejnení nových faktov tvrdošijne trvajú na svojich názoroch. Ponúkam ešte jeden citát: „Bežným sebaklamom býva pevne hájené presvedčenie o poctivosti politika, farára, kohokoľvek ďalšieho, pričom dobre vieme, ale vedieť nechceme, že poctiví nie sú…“

Ani otázka sebaklamu nie je čiernobiela. Sebaklam je v mnohým prípadoch aj (a toto veľmi skrátim) „záchrancom pred tým, aby sme sa nezbláznili“ (keby moje zostručnenie MUDr. Koukolík videl…).

Ide hlavne o to, aby sme sa neužierali napríklad myšlienkou, že bývame v byte, ale dom by bol lepší, prípadne naopak. Robí nás to v mnohých prípadoch spokojnejšími.

VÝZNAM KOGNITÍVNEJ DISONANCIE PRI POLITICKOM ROZHODOVANÍ SA A HLAVNE PO ŇOM…

Sebaklam pri politickom rozhodovaní sa je otázkou, ktorej dôležitosť sa prejaví po voľbách. Mnohí z nás pred voľbami viedli so svojimi kamarátmi debaty ohľadom otázok, koho voliť a prečo. I keď mnohých podozrievam, že otázke „prečo“ sa venovali menej, respektíve argumenty boli veľmi jednoduché a skratkovité, napr. „lebo Fico“, „lebo SMER“, „lebo fašisti“, „lebo slniečkari“.

Po voľbách sa však mnohí staviame k výsledku tak, akoby išlo o hokejový zápas: „Môj favorit vyhral!“. Toto nie je prospešné, lebo politický „zápas“ nie je o výhre. Tým sa to nekončí. Ide o obrovský záväzok politikov voči voličom, že správa krajiny, ktorú im svojím hlasovaním vložia do rúk, bude prebiehať tak, aby predvolebné sľuby, ktoré sa po voľbách stanú oficiálnou politikou štátu, boli naplnené.

Nejde o okamih víťazstva. Ide o následnú tvrdú prácu a zodpovednosť voči krajine, jej občanom a budúcim generáciám. Skrátka a jasne: tvrdá práca sa začína po voľbách! Pre politikov. Teda, mala by sa začať. V ideálnom svete. Ale veď o taký nám ide, nie?

Kroky mnohých politikov však po voľbách nekorešpondujú s tým, čo hlásali pred voľbami. Viacerých voličov to prekvapí, ale vďaka vyššie spomenutej kognitívnej disonancii sa k tomu postavia rôzne. Niektorí voliči sa spamätajú a volených politikov konfrontujú s ich predošlými výrokmi. Iní voliči napriek viditeľným prešľapom politikov stále obhajujú svojho „víťaza“. Je veľmi ťažké, naozaj veľmi ťažké nepodľahnúť sebaklamu vo forme kognitívnej disonancie, keďže nejaká jej časť nám aj pomáha kráčať životom s radostnejším naladením.

ČO POMÁHA…?

Uvedomiť si, že politik nie je „rock-star“, ktorú máme obdivovať, ale niekto, od rozhodnutia koho závisí náš budúci život! To, v akej kvalite ho budeme žiť. Od jeho práce a jeho námahy, na ktorú sa upísal súhlasom zúčastniť sa volieb na tej-ktorej kandidátke, záleží, aké problémy spoločnosti a akým spôsobom sa budú riešiť.

Každý jeden poslanec, minister, starosta, primátor, ale aj prezidentka – títo všetci sú našimi zamestnancami, keďže sú platení zo štátneho rozpočtu, kam všetci prispievame formou daní. Ak sme schopní „vrieskať“ po svojich susedoch alebo nebodaj po priateľoch, ktorí nedodržiavajú nejaké neústavné opatrenia, prečo nie sme ochotní a schopní konfrontovať našich politikov s krokmi, ktoré robia a ktoré nie sú v náš prospech.

Ak sa postavíme a racionálne si vyargumentujeme s politikmi ich činy uvedomujúc si, že sa vlastne rozprávame s naším zamestnancom, dosiahneme to, že sa sebaklamu zbavíme. Možno nie všetci, ale postupne k tomu môžeme dospieť.

Mne naozaj žiaden politik nestojí za to, aby som ho do „krvi“ obhajovala pred svojimi priateľmi, len preto, lebo som ho volila! Ak ma sklamal, ospravedlním sa hlavne sama sebe, že som podľahla jeho klamstvám a propagande (k tomu viac zajtra) a už nikdy, opakujem NIKDY mu svoj pre mňa vzácny hlas vo voľbách nedám. Záleží naozaj len na nás, ako si svoj hlas budeme vážiť a ctiť! Lebo ak ho niekto pošliape, ukazuje len, že si ho už nikdy viac nezaslúži.

AKO ROZLIŠOVAŤ PRI POLITICKÝCH KLAMSTVÁCH…?

Mne pomáhajú slová klasika: „Ak sa dozviem nové fakty, ja zmením názor! A vy, pane?“

Zdroj: Facebook Judita Laššáková