Kissinger verí, že USA sú na pokraji vojny s Ruskom a Čínou

„Sme na pokraji vojny s Ruskom a Čínou v otázkach, ktoré sme čiastočne vytvorili, bez akejkoľvek predstavy o tom, ako sa to skončí alebo k čomu to má viesť,“ povedal.

Bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger sa domnieva, že Washington je v súčasnosti na pokraji vojny s Moskvou a Pekingom, povedal v rozhovore pre Wall Street Journal.

„Sme na pokraji vojny s Ruskom a Čínou v otázkach, ktoré sme čiastočne vytvorili, bez akejkoľvek predstavy o tom, ako sa to skončí alebo k čomu to má viesť,“ povedal.

„Nemôžete hneď povedať, že ich rozdelíme a postavíme proti sebe. Jediné, čo môžete urobiť, je nezrýchľovať napätie a vytvárať možnosti, a na to musíte mať nejaký účel,“ dodal Kissinger.

Henry Kissinger vo veku 99 rokov práve vydal svoju 19. knihu „Vedenie: Šesť štúdií o svetovej stratégii“. Ide o analýzu vízie a historických úspechov idiosynkratického panteónu lídrov po druhej svetovej vojne: Konrada Adenauera, Charlesa DeGaulla, Richarda Nixona, Anwara Sadata, Lee Kuan-Yewa a Margaret Thatcherovej.

V 50. rokoch, „predtým, než som sa začal venovať politike,“ hovorí mi pán Kissinger vo svojej kancelárii v centre Manhattanu v parný júlový deň, „mojim plánom bolo napísať knihu o nastolení mieru a ukončení mieru v 19. storočie, počnúc Viedenským kongresom, a to sa zmenilo na knihu, a potom som mal asi tretinu knihy napísanú o Bismarckovi a malo sa to skončiť vypuknutím prvej svetovej vojny.“ Nová kniha, ako hovorí, „je akýmsi pokračovaním. Nie je to len súčasný odraz.“

Všetkých šesť postáv profilovaných vo „Vedení“, hovorí bývalý štátny tajomník a poradca pre národnú bezpečnosť, bolo formovaných tým, čo nazýva „druhá tridsaťročná vojna“, obdobie od roku 1914 do roku 1945, a prispelo k formovaniu sveta, ktorý nasledoval. to. A to všetko v sebe spájalo, podľa názoru pána Kissingera, dva archetypy vodcovstva: prezieravý pragmatizmus štátnika a vizionársku smelosť proroka.

Na otázku, či pozná nejakého súčasného lídra, ktorý zdieľa túto kombináciu vlastností, odpovedal: „Nie. Urobil by som výhradu, že hoci DeGaulle mal toto v sebe, túto víziu seba samého, v prípade Nixona a pravdepodobne Sadata alebo dokonca Adenauera, by ste v skoršom štádiu nevedeli. Na druhej strane nikto z týchto ľudí nebol v podstate taktický. Ovládali umenie taktiky, ale pri nástupe do funkcie vnímali účel.“

SKsprávy