Kedy kompetentní pochopia, že pôvodom nenávisti v spoločnosti sú ideológie?

Postojová nevraživosť názorová nenávisť sú vážnym negatívnym spoločenským javom, na ktorý upozornili premiér Robert Fico, aj prezident P. Pellegrini.

Nenávisť v spoločnosti takmer zásadne plodí ideológia, ktorá presadzuje len svoje videnie sveta.Každý ideologický koncept vnucuje svoje dogmy a naratívy celej spoločnosti. Ideologickí fanatici vnášajú do verejného priestoru  nezmieriteľný konflikt, vyvolávajú a stupňujú spoločenské napätie, pretože ideologickí aktivisti a fanatici neprijímajú iné názory, postoje, riešenia a svetonázor.

Preto vytvárajú systém „my a tí druhí“ (rozumej“ „zlí“) a šíria floskuly len „my stojíme na správnej strane dejín“… Ostatní sú „triedni nepriatelia“, preto voči nim politika a angažované médiá používajú difamačné nálepky a nenávistný slovník.

Politici aj médiá v službách ideológie používajú tzv. „tretí spôsob“ komunikácie. Vykašľali sa na negatívne správy (pozitívne o triednom nepriateľovi ani nepoznajú), preto informujú verejnosť tak, aby politika, osobu, skupinu, politickú stranu, náboženstvo, jav či dokonca aj celý národ alebo štát… ľudia nakoniec znenávideli.

K tomu slúžia viaceré manipulačné a manipulačné techniky, napríklad neustále opakovanie, agenda setting, hejtovanie, nálepkovanie, čo zabezpečuje systém propagandy, ktorému postupne podliehajú nielen aktivisti, jednotlivci, ale aj celé inštitučné zložky štátu, čím sa stáva ideológia de fakto štátnou alebo režimovou, prípade hlavnoprúdovou (mainstreamovou).

Pre niektoré skupiny, najmä mladú generáciu sa to môže javiť aj ako „trendy“, keďže najmä ideológia progresivizmu sa snaží vsugerovať dojem „pokroku“ – podobne ako to robil aj marxizmus, boľševizmus-komunizmus alebo nacizmus.

Diabolský kruh tendenčne a zámerne, sofistikovane šírenej nenávisti v spoločnosti sa uzavrel a začína sa jeho silnejšia gradácia… až kým „triedny nepriateľ“ nie je buď mediálne znenávidený (diskreditovaný), alebo politicky znemožnený či vyšachovaný zo slobodnej volebnej súťaže o moc v pluralitnom parlamentnom demokratickom systéme.

Ideológia týmto činom získava dominanciu, cez politický systém a ovládnuté inštitúcie, vrátane kolaborujúcu aktivistickú časť polície, angažovaných vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov, novinárov, úradníkov, učiteľov a vysokoškolských pedagógov a samozrejme angažovaný politicko-ideologický tretí sektor – ktorý je spolu s akademickým prostredím liahňou pre názorových ideologických aktivistov  – stáva sa dominantnou až nakoniec spoločnosť skĺzne do ďalšieho (nového) totalitného systému.

Kultúrno-ideologická vojna

Pritom revolúcia na drastickú zmenu nie je už vôbec potrebná, majdan alebo tzv. pouličná demokracia je len konečná fáza zastrašenia posledných mohykánov veriacich v skutočnú demokraciu a slobodu.

Obr. Pixabay

Toto je stručný manuál, akým postupujú v kultúrno-ideologickej vojne propagátori, aktivisti aj žoldnieri ideológie progresivizmu.

Ak chce teda niekto v národe vykoreniť nenávisť, nepomôže kozmetická legislatíva, ale len silná obrana slobody a demokracie s kvalifikovanou protiofenzívou a odhalením zločinnosti takto šírených ideológií.

Tie sú totiž kľúčové – najskôr musí slobodná spoločnosť vyhrať ideologickú vojnu nad novými rozvratnými ideológiami ako sú neomarxizmus, multikulturalizmus, zelený klimatofóbizmus, nežne sa tváriaca a pod ľudské práva sa skrývajúca gender agenda a najmä agresívny progresivizmus.

Nezabúdajme, že ak hovoríme o neofašizme, neokomunizme, neoliberalizme či neomarxizme, znamená to len toľko, že škodlivé, nenávistné, spoločensky a dokonca aj civilizačne rozvratné a totalitárne -izmy si po čase nájdu opäť svojich angažovaných aktivistov aj fanatikov, ktorí zas roztočia koleso nevraživosti a nenávisti v spoločnosti, preniknú cez tretí sektor postupne do kľúčových spoločenských štruktúr, ovládnu slovník aj výklad javov, politiku a nakoniec získajú aj moc, ktorú opätovne použijú na nastolenie nejakej formy diktatúry. História aj hystéria sa, žiaľ, zvyknú opakovať.

Aktuálna politická reprezentácia s povinnosťou chrániť občanov aj ústavný poriadok by mala začať konať. Najvyšší čas postaviť nositeľov ideológií vo verejnom živote a priestore, vrátane politiky, mimo zákon.

Prvý Článok Ústavy SR dáva legálnu a legitímnu oporu na ochranu spoločnosti, politiky a celého štátu pred tlakom, presadzovaním a rozhodovaním v mene akejkoľvek ideológie. Pointa a historická skúsenosť je jednoznačná: neexistuje nijaká „dobrá“ ideológia, sú len zlé ideológie. A najmä tie „pokrokové“…

Je už o päť minút dvanásť. Máme predsa historickú skúsenosť s totalitným režimom, založeným na nenávistnej ideológii, tak by sme sa mali z histórie poučiť. Alebo budeme čakať na nový, v poradí už štvrtý odboj?

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Zastupuje ako podpredseda bývalých politických väzňov v organizácii PV ZPKO, III.odboj a je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.

Ilustračné foto: Pixabay

skspravy