Keď sa voda kázala, ale servírovalo sa kyslé antislovenské víno

Na Slovensku je to tak. Slávnostný gala večer k 30,výročiu vzniku Slovenskej republiky si nenechali ujsť a predviesť sa pred kamerami ani tí, ktorým suverénny, nezávislý, zvrchovaný slobodný štát nič nehovorí. Ba ho aj z duše ignorujú či nenávidia, lebo slúžia iným pánom, než slovenskému národu.

No poďme k rečiam, keď tie skutky nie sú. Máme sa vyvarovať politických konfliktov, apelovala prezidentka Zuzana Čaputová. Nedá sa nesúhlasiť. Ale otázočka: A kto tie politické konflikty začal vyrábať, kto si na nich postavil svoju politickú kariéru a identitu? Pokiaľ viem, tak to boli pravicoví liberáli a tzv.kresťanskí politici, ktorí sa nestotožnili so vznikom samostatnej Slovenskej republiky.

Keď sa vodu káže a víno pije

Preto prišli s delením spoločnosti a jednou z ich prvých difamačných nálepiek na rozdeľovanie spoločnosti a živenie politického konfliktu boli „nacionalisti“ a „mečiarizmus“.

V druhej vlne si na rozdeľovaní a politických atakoch vybudoval kariéru Igor Matovič, ktorý vrhol politickú kultúru do suterénu a ešte sa tým aj chváli. A spolu s ním celá vládna koalícia, s výnimkou Sme rodina…

Do tejto fajty patrí aj Progresívne Slovensko, stranícka Alma mater pani prezidentky, ktoré malo útočný a spoločnosť rozdeľujúci volebný slogan „Mladá sila, poďme do nich!“. Okrem toho sa aktivisti a straníci PS-Spolu vydeľovali aj bledomodrými vetrovkami s rôznymi heslami a výzvami.

Takže ako prvé, keď niečo buď kritizujem, alebo za niečo burcujeme spoločnosť, by malo platiť staré známe – najskôr si načim špinu pred vlastným prahom pozametať. Aj pred prezidentským palácom… lebo inak sa aj dobre mienené výzvy minú účinku, lebo im chýba presvedčivosť, uveriteľnosť a úprimnosť – základné fundamenty každej spoločenskej výzvy na zmeny k lepšiemu.

Za judášsky groš

Najviac ma na gala príhovore pani prezidentky zaujala pasáž o „ťažkých zápasoch o charakter štátu“.

A opäť aj tu tá absencia úprimnosti a uveriteľnosti s nepozametaným prahom… A tiež tá istá politická a názorová sorta politikov a ľudí, ktorí začali bojovať za onen „charakter štátu“… ktorý vôbec nechceli.

Paradoxne najviac o charakter novej Slovenskej republiky bojovali a stále vedú svoje farizejské zápasy bývalí federalisti, čechoslovakisti, prozápadní liberáli na úrovni sluhov cudzích záujmov a politickí predstavitelia maďarskej menšiny – všetci tí, ktorí sa nestotožnili so vznikom suverénnej Slovenskej republiky!

Nemôžem sa zbaviť dojmu, potvrdeného mnohými diskusiami v parlamente či v mediálnych debatách, že im vôbec nešlo o ten „charakter“ štátu, ale o pomstu za jeho vznik a zničenie slobody, nezávislosti, suverenity, zvrchovanosti a slovenskej, národnej a kresťansko-tradičnej identity Slovenska, ktoré tvoria základy štátnosti – nielen tej slovenskej.

„Na večné časy so Západom a nikdy inak!“

Potvrdzuje to aj nasledujúca téza prezidentky Čaputovej, vysvetľujúca, že primárne malo (týmto neslovenským silám) ísť o „našu príslušnosť k Západu“.

Takže po 40-ročnej príslušnosti k „Východu“, sme si mali po krátkom nadýchnutí sa slobody opäť nasadiť guľu závislosti, prehodiť ju na západnú stranu a osvojiť si inovovaný slogan „ Na večné časy so Spojenými štátmi a nikdy inak“.

Slovensko alebo Slováci doteraz väčšinou v histórii doplatili na pevnú fixáciu na niektorú svetovú stranu.

Začalo sa to už počas Veľkomoravskej ríše, pokračovalo uhorským väzením národov smerom na juh, neskôr mierne na západ čechoslovakizmom, ešte viac na západ nacizmom a potom spomínaným proletárskym internacionalizmom s červenou totalitou.

A teraz sa podľa hlavy a vrchnej veliteľky Slovenskej republiky máme podriadiť politicky, ekonomicky (dnes už samovražedne) a najmä ideologicky západnému neomarxistickému a multikultúrnemu progresivizmu, ktoré vykoreňujú ako toxický ideový herbicíd akýkoľvek národný, slobodný, nezávislý charakter štátu a dokonca prepisujú históriu so spochybňovaním nielen kolektívnej historickej, ale aj základnej rodovej identity jednotlivca. V slovníku politickej korektnosti pani prezidentky ide o eufemizmus „dôstojnosť životov“.

História bez národa a vlastencov?

Zuzana Čaputová sa viackrát odvolala na históriu, ale obišla tú základnú pri oslave vzniku Slovenskej republiky – viac ako 170-ročný otvorený zápas národných dejateľov o charakter prežitia slovenčiny a slovenského národa. A ako vieme, bez národa, nie je štát, lebo len národ si môže uplatniť medzinárodné právo na sebaurčenie a vznik štátu (s výnimkou made in U.S.A. Kosova)

Pretože keby nebolo tohto skutočného trvalého zápasu a konfliktov slovenských rodoľubov, národniarov či obetavých vlastencov (ktorých dnes ľudia progresívno-liberálneho kmeňa nazývajú nacionalistami či dokonca extrémistami a fašistami) s tými, čo našu občiansku a národnú slobodu i náš jazyk, milovanú slovenčinu dusili, nebola by dnes ani Slovenská republika, ani jej prezidentka.

Preto ak Z. Čaputová vyzvala, aby sa tridsiaty rok samostatnosti SR „napĺňal skutkami, ktoré nadviažu na to najlepšie, čo sa nám podarilo dosiahnuť“, nepoznám nič lepšie ako mať vlastný štát s jeho ochranou a prehlbovaním nezávislosti.

Žiaľ, forma je jedna vec a oslabovanie národnej identity, likvidovanie slobody slova – ktoré stálo pri každej slobode a vlasteneckom zápase o Slovensko -, zbavovanie obranyschopnosti republiky, jej potravinovej a energetickej sebestačnosti, prehlbovanie fatálnej geopolitickej závislosti s faktickým likvidovaním suverenity a zvrchovanosti je už iná, trpká káva.

Preto dúfam, že pri gala večere k 40.výročiu vzniku Slovenskej republiky tieto skutočnosti a skutočných hrdinov, ktorí sa zaslúžili o našu štátnosť naprieč dejinami nový a verím, že konečne aj slovenský a pronárodný prezident, nezabudne zdôrazniť a oceniť. Sláva národu, sláva Slovenskej republike.

Rafael E. Rafaj

skspravy