Kde sa nachádzaš po tridsiatich rokoch, naša milovaná Slovenská republika? Čo to z teba a tebe spravili?

Naša vlastencami milovaná Slovenská republika. Práve oslavuješ 30 rokov. My, Slováci, máme jeden z najmladších štátov sveta, hoci sme jeden z najstarších národov tu žijúcich. Keďže však naši predkovia mali ako prví svoj štátny útvar (Veľkomoravská ríša alias „Zem slovenská“) v Strednej Európe, mali by sme byť sebavedomým národom a byť hrdí na teba, chrániť ťa ako oko v hlave. Lenže, na Slovensku je to takto…

„Naši“ politici, štátnici, verejní a ústavní činitelia by mali byť logicky v strehu a chrániť tvoju suverenitu, zvrchovanosť, nezávislosť a identitu ako to najcennejšie, čo máme.

Žiaľ, polovica z vlád II. Slovenskej republiky slúžila cudzím záujmom, a nie tebe, ani nášmu národu.

Národ prestáva rozumieť macošskej vláde, ktorá ťa nehodne spravuje a vláda vôbec nerozumie tebe a národu, ktorým má slúžiť. Tí pri moci, ktorí majú plné ústa „demokracie“ ju systematicky likvidujú.

Pred 30 rokmi sme sa radovali z tvojej slobody, ale dnes ťa, naša milá Slovenská republika, úplne zotročili, navliekli ťa do rôznych zvieracích kazajok a ničia základné práva a slobody tvojho ľudu, najmä slobodu slova, ktorej neustále dávajú náhubky.

Mocipáni si ťa prestali vážiť, lebo si vraj mladá a malá a pre nich bezvýznamná, preto ťa nemilujú a obzerajú sa ako farizeji a karieristi po lepších postoch v cudzine, kde dúfajú, zakotvia potom, čo ťa ich telá opustia, hoci v duchu ťa už dávno upustili.

Klamári, plagiátori, janičiari v cudzích službách si ťa prestali vážiť a vnímať ako res publiku – vec verejnú, teda našu, spoločnú. Oni len farizejsky počítajú čísla, ktoré by minuli na testy, vakcíny či vojenské železo. Začínali s číslom 95, no teraz hľadajú akúsi „sedemdesiatšestku“, aby verejnosť a jej verejnú mienku o nich a želanie ľudu, aby skončili a boli predčasné voľby, opäť okašľali tak ako to urobili aj počas tzv. covidu, aj počas energetickej krízy, hoci ty nám dávaš dostatok našej vlastnej energie.

Milá naša oslávenkyňa, v tridsiatom roku života ťa dali do „núdzového stavu“ a na vedľajšiu koľaj. Zrádzajú ťa v Bruseli a uvažujú o pritakaní k zrušeniu tvojho veta v únii.

Tvoje verejnoprávne médiá vraj majú byť aj od teba nezávislé, a tak namiesto série pripomienok o tvojom jubileu (dez)informujú o zaniknutom štáte, z ktorého slovenský národ dvakrát odišiel, aby si mohla byť úplne slobodná. Tvoj mediálny éter, ktorý patrí len a len tebe znásilňujú cenzúrou, a tak opäť krivda za stôl si sadla a pravda u dvier žobre…

Vzali ti aj to najcennejšie, čo máš – tvoju identitu a meno, na ktoré ti nevedia prísť, pretože ťa nemilujú a tak ťa volajú len ako „tátokrajina“. A tvoja reč, slovenčina, už neznie fakticky ako štátny a úradný jazyk bez výnimky a prednostne na celom tvojom území ako kedysi, keď ťa spravovali slovenskí vlastenci, ktorí ťa prijali ako boží dar, vytúžené dieťa, ktoré sa narodilo po dlhých stáročných čakania.

Ba čo viac, aj tvoje jednotné a nedeliteľné územie by chceli volebne rozkúskovať, aby sme ťa nemali v srdci celú, ale len tvoju časť, aby si bola len „región“, lebo aj nás, tvojich synov, už rozdelili a rozoštvali.

Hoci v tvojej ústave máme hneď v prvom článku, že sa neriadiš nijakou ideológiou, domáci aj cudzí mocipáni a ich progresívne ideologické úderky by ťa ich dogmami, umelými floskulami a naratívmi chceli v zákonoch, vo výchove a vzdelávaní a aj pri informovaní v éteri vykoreniť z rodu, zmeniť tvoju históriu, chceli by z teba spraviť bezdomovca.

Ty, ktorá od vekov ležíš v strede Európy, kadiaľ viedla aj slávna limes romanum, ty, ktorá spravodlivo si pozerala na všetky svetové strany, máš byť prikovaná ako bájny Prométheus len k anglosaskému Západu. Máš zapredať nielen seba, ale zaprieť aj svoje všeslovanské bratstvo.

No to im nestačí. Ty, z ktorej územia Veľkoslovenskej ríše (Zem slovenská alebo „Veľká Morava“) sa šírili osveta písma, vzdelanosti, kultúry, ducha a svetlo viery máš bezvýhradne prijať cudzie bezduché ideologické šablóny samozničenia svojho, seba i pôvodnej európskej a kresťanskej kultúry. Chcú, aby si nosila cudzie šaty a chodila v cudzích topánkach.

Teba, ktorá si po dlhých vekoch krvácania a obrany svojho i nás, vyznávajúc „cudzie nechceme, svoje si nedáme“ konečne dosiahla obranyschopnosť, ťa jej zbavili a vydali napospas cudzím.

Tvoje strategické územie trhovo poňali len ako tovar, z ktorého ťažia cudzinci a domáci zapredanci, čo ťa zradili vo „veľkej privatizácii“.

Tebe ktorá si v pote tváre po stáročia živila pocitových roľníkov a pracovitý ľud, vzali potravinovú sebestačnosť a ziskuchtivcom únia platí za to, aby tvoju pôdu nikto neobrábal.

Naša milovaná Slovenská republika, je smutné, že ťa bývalý prezident nazval „mafiánskym štátom“ a urážlivé, ak ťa istá americká dámička označila hanlivo ako „čiernu dieru Európy“.

No ty si statočná a ako dobrá matka svojho národa si nás nezapudila a trpezlivo čakáš, že sa ťa ujmú tvoji verní synovia, slovenskí vlastenci, ktorí ti opäť vrátia suverenitu, dôstojnosť, hojnosť i úsmev na tvári.

Všetko najlepšie ti prajem a ďakujem, že si, že existuješ, lebo si zdroj bezpodmienečného šťastia, ktoré sa nedostalo predošlým generáciám. Moja generácia a tie nové a ďalšie sa o teba budú lepšie starať, aby sme obnovili nie cudziu, ale tvoju slávu. Mnóga ľéta, živiooooóóó, Slovenská republika.

Rafael E. Rafaj

skspravy.sk