„Jóbove zvesti“ opozičných obavológov

Možno až na psychiatrické posúdenie je prítomnosť najvýnosnejšej politickej pózy – šíriť tú najhoršiu blbú náladu a najčiernejšie obavy. Zákernosť pre prijímateľa týchto zvestí je fakt, že väčšina opozičných „obavológov“ nič iné, okrem vykrikovania jóbových čiernych zvestí, nič pozitívne a konkrétne nevie alebo nedokáže.

Manipulácia mienky

Nejde len o politickú neschopnosť, ale aj o rafinovanú a premyslenú stratégiu pôsobenia na vedomie masy s manipuláciou verejnej mienky. Je známe, že obavy sa väčšinou týkajú budúcnosti – čo bude, ako bude a či vôbec bude… napríklad lepšie, zdravšie a podobne.

Preto  Progresívne Slovensko a celá opozícia, ktorá si tento kľúčový pojem „budúcnosti“ aj jeho význam najmä pre mladú generáciu, ale aj ľudí s pocitom existenčného ohrozenia zámerne osvojila, neustále šíria len a len negatívne informácie. Trikrát denne na tlačovkách, sedemkrát v týždni a 365 dní v roku. A liberálni, čiže antinárodní novinári v korporátnych antislovenských médiách, tieto jóbove zvesti zvesti usilovne šíria, opakujú, komentujú a znásobujú.

Pracovná metóda: démonizácia

Majú na to dokonca aj manuál, ktorý kriticky v jeho pôsobení na masy opísal Gore Vidal: Informovať tak, aby verejnosť opisovaný subjekt znenávidela. Presne toto je pracovná metóda takmer celej súčasnej liberálnej opozície, pôsobiacej na Slovensku.

Vedia, že v cieľovej populácii, na ktorú sa zámerne takýmito negatívnymi správami a zápornými hodnotiacimi súdmi  zameriavajú, vyvolajú súčasne aj obavy, čiže strach, neistotu, frustráciu, úzkosť z budúcnosti.

No a potom im už len stačí démonizáciu a toto kľúčové slovo aj bez obsahu, vízie, programu, schopností a kompetencií opozičných politikov spojiť a opakovať ako verklík.

V takto vyvolanom strese, kedy je potlačené racionálne uvažovanie v prospech emocionálneho a podvedomého vnímania ľudia sa potom automaticky prikláňajú k tomu, kto tento pojem opakuje, mylne dúfajúc, že oznamovateľ blbej nálady, ktorý druhým dychom hovorí o „budúcnosti“ a akomsi „progrese“ či „pokroku“ je ich „záchranca“.  

Kolobeh diabolského kruhu

A to je najväčší omyl, pretože politici s čiernym alebo čierno-bielym videním diania nemôžu priniesť ani len svetlo nádeje, nieto ešte pozitívne riešenia. Už len fakt, že túto manipulačnú techniku v 30.rokoch 20. storočia zvládol a masovo zaviedol istý fúzkatý rakúsky Nemec, by nás nemala nechať vlažných.

Preto sa aj my, Slováci, neustále točíme v diabolskom kruhu, ktorý nás hádže z jedného názorovo-politického pólu a prúdu k druhého, často úplne opačnému, ale po čase s nulovou nápravou a ešte horšími výsledkami, čo sa dá overiť napríklad pri pohľade na graf verejného dlhu Slovenskej republiky.

Podľa aplikovanej psychológie nádej ako vedľajší produkt sebazáchovy pri šírení blbej nálady môže byť efektívna len vtedy, ak je spojená s konkrétnym konaním. Navyše by v prípade politikov a ich strán malo ísť o konzistentné postoje.

Je teda zrejmé, že najmä v prípade liberálno-progresívnej časti súčasnej opozície na konci čierneho tunela, z ktorého kričia k verejnosti nie je ani svetlo, ani presvedčivé konanie. Každé hrable by totiž mali hrabať k sebe, teda v prenesenom význame pri politikoch k suverenite Slovenskej republiky, k blahu ľudí, k sebavedomiu národa  a prosperity štátu.

Pri politikoch a ich subjektoch, ktoré nemajú na prvom mieste Slovensko a Slovákov, ale Brusel a Ukrajincov sú preto takého nádeje márne, mylné a zbytočné, pretože spôsobia ešte väčšiu traumu, ešte silnejšie sklamanie, úzkosť a frustráciu podobne ako to bolo pri striedaní éry Mečiara dzurindovými vládami, ktoré sa zmohli na „pokrok“ len za cenu výpredaja národného majetku,  privatizácie zdravotníctva a liberalizácie, čiže aj hlúpnutia vzdelávacieho systému.

Opakovať tie isté chyby automatizovaného príklonu z jedného pólu k druhému ako placebo „nádej“ riešenia robia len hlupáci alebo nešťastní ľudia v strese.

Reálnym riešením je preto nepodľahnúť jóbovým zvestiam, držať si odstup od diania a používať slobodné a kritické myslenie s akcentom, že tak ako pri rodine jej dobro môže zabezpečiť len rodinu milujúci rodič, rovnako prosperitu štátu môžu zabezpečiť len politici úprimne milujúci národ, ktorému slúžia vždy na prvom mieste.

Stále, aj v ére spasiteľského spoliehania sa na Európsku úniu, ktorá je v čoraz väčšej kríze, platí  to, čo povedal M. R. Štefánik – nik cudzí nám nemôže dať viac ako si vieme dať my sami.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra

skspravy