J. Laššáková: Občianske protesty patria ľuďom, nie politikom!

Judita Laššáková zverejnila na sociálnej sieti vyjadrenie k včerajším protestom, kde sa čítal aj list, ktorý venovala protestujúcim. 

J. Laššáková: Aktivistka pomáhajúca organizovať protest pred Úradom vlády SR ma oslovila s návrhom, aby som sa zúčastnila a prihovorila sa prítomným spoluobčanom. Keďže sa nachádzam pracovne v Bruseli, nebolo v mojich silách a ani schopnostiach prísť do Bratislavy a predniesť z pódia pár slov. Vyriešila som to tak, ako už niekoľko vecí od vypuknutia takzvanej covid-krízy. Teda na diaľku. 

Aktivistke som poslala prejav a ona môj pozdrav zhromaždeniu prečítala. Za to jej patrí vďaka. 

Prečo som sa zúčastnila, hoci aj takouto formou? Lebo minulý rok (30. 05. 2020) som pomáhala zorganizovať protest pendlerom, ktorí kvôli už vtedy nezmyselným opatreniam nevideli a dokonca ani neobjali svoje deti niekoľko týždňov. Opatrenia, ktorým nezabránil nikto z ústavných činiteľov. Protest podporila svojou účasťou jedine Viera Tomanová a dvaja jej zamestnanci, ktorí v sobotu (teda nie v pracovný deň) prišli a dodali tejto akcii vážnosť. Vďaka intervencii detskej ombudsmanky, ktorá váhou svojej osobnosti a úradu presvedčila policajtov, sa mohli otcovia objať so svojimi deťmi.

Nechcem, aby si ktokoľvek myslel, že to píšem s hnevom. Ten teraz nepomôže. Napriek tomu musím povedať, že rozdiel medzi minulým rokom a včerajškom bol hmatateľný. A hlavne viditeľný. Vonkoncom nejde o počet ľudí ani o spoločnú myšlienku. Ide o to, čo môže a čo malo spojiť ľudí. 

Hlboké sklamanie zo včerajšieho protestu je účasť politikov v politickom tričku. Ja chápem, ak niekto vyjadruje svoje politické presvedčenie nahlas a viditeľne. Naozaj však bolo nutné „zamaľovať“ protivládny občiansky protest na zeleno? 

Bolo nevyhnutné prízvukovať pri každom prejave stranu, ktorej je dotyčný súčasťou? 

Slovenská trikolóra zelenú ani žiadnu inú politickú farbu neobsahuje! Na vlaňajšom proteste bolo niekoľko televíznych štábov, z nich niekoľko ma požiadalo o vyjadrenie na mikrofón. Odmietla som. Moja úloha bola iná – pomôcť tak, ako viem, a nie pretŕčať sa pred kamerami a sústrediť všetku pozornosť na seba!

Za slovami, ktoré v mojom mene prečítala jedna z aktivistiek a ktoré pripájam nižšie, si stojím! Avšak som úprimne sklamaná z niektorých politikov, ktorí napĺňajú príslovie, že „na Slovensku je veľa náčelníkov, ale málo Indiánov“!

Občiansky protest nie je možné ukradnúť občanom! Im patrí, oni sú jeho súčasťou a sú aj hybnou silou zmien v spoločnosti. Hlboké nepochopenie tohto princípu môže viesť a aj vedie k takým scenárom, aký sme zažili s hnutím Za slušné Slovensko, ktoré naštartovalo jedinečnú kariéru napríklad spanilej princeznej bez schopnosti vysloviť originálnu myšlienku Zuzany Čaputovej alebo aj majstra plytkostí Juraja Šeligu, teda dvoch najväčších sklamaní aktuálnej slovenskej politickej scény.

Sú slovenskí politici, bývalí, súčasní, ale aj budúci pripravení robiť a pracovať pre ľudí?

Alebo sa stále iba pozerajú na občanov ako na prostriedok, ktorým dosiahnu svoje vlastné zviditeľnenie? 

Toto je otázka, ktorá ma trápi a na ktorú odpoveď nepoznám! Možno aj preto nie, lebo mnohí občania Slovenskej republiky síce vedia, čo vo verejnom živote nechcú, no ešte stále všetci celkom presne nevieme identifikovať, čo vlastne požadujeme. 

Na druhej strane prvý krok k vyriešeniu problému je jeho presná definícia. Takže otázka by mohla znieť:„Chceme politikov, ktorým poslúžime my, alebo chceme politikov, čo budú slúžiť nám?“

Moje vyjadrenie:

„Ja vždy vyhrávam! Lebo nikdy nebojujem sám!“ Harry Potter použil túto vetu, aby vysvetlil tajomstvo a silu svojich úspechov .Pozrite sa okolo seba. Každý z vás je iný. Na rôzne veci máte iný názor ako váš sused. Často aj ako vaša manželka či manžel. No a o deťoch ani nehovoriac! Lenže rodina funguje iba vtedy, ak to, čo vás spája, prevyšuje to, čo vás rozdeľuje. Naša spoločnosť sa momentálne nachádza v úplnej agónii. Sused nenávidí suseda, otec syna, dcéra matku, brat brata. 

Dozrel čas na to, aby sme si zodpovedali dôležité otázky: Sme ochotní zahodiť vzťahy, ktoré nás na 90 percent obohacujú, len kvôli tomu, že 10 percent nášho pohľadu na svet sa nezhoduje s názorom toho druhého? Sme ochotní povýšiť týchto 10 percent nad všetko ostatné a nechať sa uniesť vášnivým nesúhlasom? Ak je odpoveď „áno“, Slovenská republika nemá šancu osláviť 40 rokov svojej existencie. Ak je odpoveď „NIE“, ak sme ochotní tolerovať iný názor, diskutovať o ňom, ako spoločnosť máme šancu. Dostali sme sa do bodu, keď iba od nášho rozhodnutia závisí, akou cestou sa chceme a budeme uberať ďalej. Teraz je tá chvíľa, keď si musíme uvedomiť, že nemôžeme a hlavne nechceme žiť v spoločnosti, ktorú ohlupujú tí, čo z našich hádok ťažia. Naopak, je načase postaviť sa vedľa a za niekoho, koho síce ani nepoznáme, no jeho problémy nám nie sú ľahostajné. Keď nás namiesto rozdelenia spojí niečo, čo nám prinesie viac, než nám zoberie. 

Je mi nesmierne ľúto, že nemôžem byť teraz s vami. No mojou úlohou je pomôcť tak, ako viem, a tam, kde viem. Držme si spoločne palce, aby sme pre budúce generácie dokázali vybudovať Slovensko, kde sa ľudia, teda my všetci, budeme na seba pozerať optikou spoločného ľudského a národného záujmu, a nie toho, čo nás rozdeľuje. Zo srdca to želám nám všetkým Judita Laššáková, momentálne v Bruseli.