Hrnko: Ako falošný národnostný buditeľ rozbíja národný kolektív

V Ústave Slovenskej republiky je článok 12 a v ňom odsek 3, ktorý znie: „Každý má právo slobodne rozhodovať o svojej národnosti. Zakazuje sa akékoľvek ovplyvňovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k odnárodňovaniu,“ pripomína Anton Hrnko a pokračuje:

Keď sme roku 1992 robili záverečnú úpravu znenia novej ústavy vložili sme do nej tento článok z dôvodu, aby sme rozptýlili rôzne umelo vytvárané chýry, že Slovenská republika sa stane miestom, kde sa bude násilne postupovať proti príslušníkom národnostných menšín s cieľom ich asimilácie.

To, že tento článok budem musieť použiť v národnom štáte Slovákov s cieľom poukázať na aktivity majúce ovplyvniť postoj niektorých Slovákov k vlastnej národnosti, by vtedy nenapadlo ani posledného vrátnika na najnižšom vtedajšom štátnom úrade!

Maďarské snahy asimilovať Slovákov v Uhorsku

O čo teda ide? Najskôr trochu histórie. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní uhorské vlády intenzívne rozmýšľali o opatreniach a prakticky ich uvádzali do života, ktorých cieľom bolo čo najrýchlejšie asimilovať slovenské obyvateľstvo do jednotného maďarského národa.

Surová maďarizácia bolo len jedno z opatrení, ktoré malo splniť tento cieľ. Boli aj sofistikovanejšie aktivity, ktorých cieľom bolo rozložiť etnickú a národnú jednotu Slovákov, segmentovať ich na rôzne skupiny, ktoré by sa postupne odcudzili, a tak by sa stali ľahšou korisťou maďarizácie.

Jedným z prvých opatrení uhorskej vlády bolo, že zo slovenských škôl na východnom Slovensku vytlačila spisovnú slovenčinu a zaviedla v nich vyučovanie (vraj na žiadosť rodičov) v šarišsko-zemplínskom dialekte. Tým to však neskončilo.

„Slovjaci“ na scéne

Našla si aktivistov, ktorí na základe tohto vytvorili koncepciu o tom, že východní Slováci nie sú súčasťou slovenského národa, ale tvoria samostatný národ Slovjakov. Na čelo tohto hnutia sa postavil začiatkom 20. storočia prešovský archivár Viktor Dvorčák a ich tlačovým orgánom sa stali noviny Naša zásztava, štedro financovaná zo zdrojov uhorskej vlády.

Jej vplyv na masy slovenského obyvateľstva však bol minimálny a boli to práve Slováci z východného Slovenska, ktorých masová podpora oslobodzovacieho hnutia, najmä finančná, v USA vyvrcholila vytvorením Česko-Slovenskej republiky roku 1918.

Rozbíjanie slovenského národa

Ďalšou formou rozbíjania slovenského národného kolektívu bola práca medzi slovenskými gréckokatolíckymi veriacimi. Hoci na území dnešného Slovenska aj vtedy tvorili 80 – 85% gréckokatolíkov Slováci, šírilo sa ukrajinské šovinistické heslo „Čo gréckokatolík, to Rusín“. A úrady ich zapisovali do štatistik ako Rusnákov, teda podľa rozhodnutia cisárskeho dvora Ukrajincov.

Posledný pokus o rozčlenenie slovenského národného kolektívu, ktorý zapríčinil neskôr veľké utrpenie Slovákov, bolo vyvolanie „goralského/poľského národného hnutia“ na severnej Orave a severnom Spiši.

Ono to v reálnosti žiadne národné hnutie nebolo, lebo slovenskí Gorali, hoci rozprávali prechodným slovensko-poľským dialektom, sa vždy hrdo hlásili k slovenskému národu a mnoho z nich zastávali v slovenskom živote významné postavenia.

Hádam najvýznamnejším Goralom v slovenských dejinách bol Anton Bernolák, prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny.

Všetky tieto pokusy, samozrejme, biedne zlyhali. Keď si však človek uvedomí, koľko utrpenia zažili slovenskí Gorali na severnej Orave a severnom Spiši pri obhajobe svojej slovenskej národnosti od začiatku 20. storočia a vidí s akou ľahkosťou Slovenský štatistický úrad zaviedol do sčítacích lístkom na sčítanie obyvateľstva roku 2021 goralskú národnosť a ako ochotne usporiadajú v Starej Ľubovni poľsko-goralské folklórne dni, musí sa opýtať, kde sme urobili chybu. Alebo tí naši predkovia skutočne žili nadarmo? Nadarmo sa snažili o zachovanie si svojej slovenskej národnosti?

Ale teraz sa vráťme k zneniu odseku 3, 12. článku Ústavy. Objavil sa nám tu totiž národný buditeľ, ktorý buntoší slovenských Goralov, aby si osvojili goralskú národnosť, ktorý obchádza slovenské gréckokatolícke obce a presviedča tamojších obyvateľov, že nie sú Slováci, ale Rusíni.

Protislovenská činnosť Ábela Ravasza

To, že Abel Ravasz je maďarskej národnosti, nikoho neprekvapí. Ale že si túto činnosť nevšímajú orgány na to príslušné a dovoľujú mu nadviazať na subverzívnu protislovenskú činnosť spred roku 1918, je nepochopiteľné!

To sme už tak národne vyhasnutí, že si nevšímame otvorene protislovenskú činnosť na našom slovenskom území?

Kto platí tohto človeka? Aké ciele sleduje? Kde je NAKA, kde SiS? To nás musia upozorňovať na to občania z terénu, že sa niečo deje, čo nie je s kostolným riadom?

Pri takýchto situáciách človek zvlášť pociťuje, aký zločin sa pácha na slovenskom národe, keď sa na našich školách neučí riadne dejepis, keď si svoje dejiny nevykladáme, ale sa nimi bičujeme!

Potom nám môže samozrejme aj Matovič s Gyimesim predložiť zákon do parlamentu, ktorý dezavuje slovenskú pozíciu vo vzťahoch Slovákov a Maďarov v minulosti!

Anton Hrnko