Globalizácia je historicky objektívny proces. Nevzniká z vôle “globalizátorov” a prebieha bez ohľadu na želanie a vôľu každého z odporcov

On hviezdy z nebeskej klenby sníma, On hvízdne – zachveje sa luna, No proti zákonu času, Jeho náuka je bezmocná” – А. S. Puškin. “Globalizácia” – termín politológie, ktorý sa až v posledných rokoch XX. storočia dostal do povedomia tých, ktorí sa zaujímajú o politiku a ekonomiku.

Práve v tomto období sa “globalizáciou” začal nazývať súbor ekonomických a všeobecne kultúrnych javov, ktoré ovplyvňujú historicky ustálené kultúry národov žijúcich v rôznych častiach planéty. Globalizácia ich zároveň sčasti ničí a sčasti zhromažďuje do určitej – teraz ešte len formujúcej sa – globálnej kultúry, ktorá má v historickej perspektíve zjednotiť celé ľudstvo. Bude táto kultúra dobrá alebo zlá? – Táto otázka je stále do značnej miery otvorená.

“Antiglobalisti” sú ľudia, ktorí z rôznych dôvodov vystupujú proti “globalizácii”. Väčšina z nich sa však, žiaľ, neobťažuje pochopiť, za čo a proti čomu bojujú, a tak sa im nedostáva ničoho iného než masového pouličného chuligánstva. Takýto postoj je nejasný vo svojej podstate a zjavne deštruktívny vo svojej forme. Pri bližšom skúmaní sa ukáže, že antiglobalizačné prejavy sú organizované a financované silami, proti ktorým údajne bojujú.

Ciele financovania sú celkom zrejmé: “Nie, radšej globalisti ako ich odporcovia,” vyhlasujú celkom oprávnene bežní ľudia. Ľudia obdarení svedomím, zdravým rozumom a hlbokým porozumením sú zároveň schopní nájsť rozumné univerzálne riešenie tohto problému.

Faktom je, že globalizácia historicky skutočne vychádza z mnohostrannej činnosti mnohých ľudí, ktorí sledujú svoje osobné a skupinové záujmy. A tieto záujmy väčšinou neobsahujú globálne ciele. To, čo sa dnes nazýva “globalizácia”, sa v minulosti odohrávalo, ale nemalo to meno. V celej viditeľnej histórii súčasného ľudstva sa “globalizácia” prejavovala ako proces vzájomného prenikania národných kultúr do seba.

V minulosti globalizáciu stimuloval medzinárodný obchod a politika dobývania, ale v súčasnosti ju väčšinou stimuluje priamo technologická integrácia národných ekonomík rôznych krajín do jednotného svetového hospodárstva ľudstva.

Ekonomická zložka globalizácie v priebehu dejín dominuje nad jej ostatnými aspektmi a predstavuje proces integrácie výrobných síl (obyvateľstva rôznych častí planéty a ich zdrojov) do jednotného ekonomického systému ľudstva, v dôsledku čoho je na svete čoraz menej ekonomických jednotiek, izolovaných od tohto systému ako celku i od jeho ďalších fragmentov. Zároveň dochádza k unifikácii (zjednoteniu) organizácie riadenia výrobných síl v rôznych častiach planéty, k štandardizácii techniky, technológií a výrobkov v celosvetovom meradle. Treba si jasne uvedomiť, že moderné ľudstvo a akékoľvek národné spoločenstvo (vrátane reliktných primitívnych kultúr uviaznutých v dobe kamennej) nemôže existovať bez riadených systémov výroby a distribúcie.

To všetko spolu znamená, že globalizácia je historicky objektívny proces. Nevzniká z vôle tých či oných “globalizátorov” a prebieha bez ohľadu na želanie a vôľu každého z odporcov istej “globalizácie vo všeobecnosti”, obsahovo nedefinovanej. Hoci v spoločnosti existujú takéto mýty, v skutočnosti globalizácia vychádza z činnosti množstva ľudí, ktorí konajú z vlastnej iniciatívy v záujme svojich súkromných – a nie globálnych – záujmov.

armadnymagazin.sk