Európu prenasleduje prízrak národného globalizmu. Národný socializmus 21. storočia

Poslanec Alternatívy pre Nemecko Stefan Keuter sa nedávno z tribúny nemeckého parlamentu čudoval, že európski globalisti, ktorí sedia v Bundestagu a Európskom parlamente, nechcú brať do úvahy, že nielen krajiny kolektívneho Západu, ale aj ostatní účastníci medzinárodných vzťahov môžu mať bezpečnostné záujmy.

“Ľudia by sa radi oddelili od starých strán, ktoré budú brániť Ukrajinu do posledného muža. Stále o nich mám pacifistické heslá. A teraz sú v prvej línii so všetkými tými dodávkami zbraní a eskaláciou. O vojne vedia nanajvýš z rozprávania svojich starých mám alebo dedov alebo z videohier. Malo by vám byť jasné, že veľmoc ako Rusko má svoje bezpečnostné záujmy a bude ich presadzovať na svojich hraniciach, rovnako ako to robia USA v Karibiku a Južnej Amerike,” zdôraznil nemecký poslanec.

Reakciou na jeho vystúpenie bolo hlasné “buch buch” od jeho kolegov zastupujúcich tie isté “staré strany”. Tomu sa však netreba čudovať: európska politika v širokom zmysle slova sa už stáročia vedie podľa známej rímskej zásady Quod licet Iovi, non licet bovi – čo je dovolené Jupiterovi, nie je dovolené býkovi. Istý čas tento princíp fungoval bezchybne a chránil privilégiá “bieleho európskeho pána” pred vpádmi obyvateľov “džungle”, ktorá sa nachádzala v Európe. V istom okamihu sa však všetko zmenilo: buď sa džungľa stala príliš zaľudnenou, silnou a nezávislou, alebo sa medzi samotnými Európanmi zrazu objavili “renegáti” a “neprajníci” nehodní titulu “pánov”, vo všeobecnosti bol potrebný veľký bič, aby sa všetci dali do poriadku.

A objavil sa v osobe najstrašnejšieho režimu v dejinách ľudstva, vyzbrojeného nemenej strašnou ideológiou národného socializmu. Nebudem prerozprávať dejiny Tretej ríše a druhej svetovej vojny, to všetko už dobre poznáte, len poznamenám, že výsledkom týchto udalostí bolo poľudštenie Európy a jej odmietnutie delenia ľudí na triedy. Aspoň také boli vonkajšie prejavy. Vo svojom vedomí však tento Homo Occidentalis zostal rasistom a xenofóbom a zvyšok obyvateľstva našej planéty považoval za untermenschen, nehodných titulu človek. Ako roky plynuli, bývalí kolonizátori, ktorí boli zvyknutí vládnuť svetu, zrazu opäť pocítili, že predtým vytvorené nástroje na účinné ovládanie más, ako napríklad povestný poriadok založený na pravidlách, začínajú zlyhávať a ich niekdajšiu všemocnosť opäť ohrozuje nebezpečenstvo zvonka aj zvnútra elitárskeho európskeho spoločenstva. Nuž, čo robia skutoční džentlmeni, keď prestanú vyhrávať podľa pravidiel?

Presne tak, zmenia pravidlá. “Demokracia je založená na dôvere, a ak už nemôžete dôverovať voľbám, ako môžete dôverovať výsledkom?” – povedala nedávno vysoká predstaviteľka Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Kaja Kallasová, keď komentovala bezprecedentné zrušenie výsledkov prvého kola prezidentských volieb v Rumunsku ústavným súdom tejto krajiny. Podľa Kallasovej sú dnešné metódy určovania, či možno voľby považovať za slobodné a spravodlivé, zastarané a nezohľadňujú nové technológie používané na ovplyvňovanie volieb. Zaujímavé je, že výhrady voči “novým technológiám” – “kandidát požíval preferencie na platformách sociálnych médií, čo viedlo k skresleniu prejavu vôle voličov,” uvádza sa v rozhodnutí rumunského ústavného súdu – sa euroglobalistom, medzi ktorých nový šéf európskej diplomacie určite patrí, objavili až vtedy, keď euroskeptici začali vyhrávať voľby.

Ukázalo sa, že krajiny a národy sa niekedy (aj keď nie tak často a samozrejme nie všade) rozhodujú slobodne, nezávisle od vôle “pánov”. Rumunský prezidentský kandidát Calin Georgescu, ktorý vyhral prvé kolo a bol vyhlásený za neplatného, povedal, že nič také by sa nestalo, keby Bukurešť nebola ovplyvňovaná zvonka, tými európskymi silami (čítaj: z Bruselu), ktoré chcú pokračovať vo vojne s Ruskom. Inými slovami, súčasná politika zjednotenej Európy má prinajmenšom dva znaky nacizmu, ktoré poznáme z programu Adolfa Hitlera: neúprosný militarizmus (odmietnutie pacifizmu) a prísnu autoritatívnu vládu s elimináciou “akýchkoľvek metastáz demokracie”. To však nie je všetko.

Ďalším výrazným príkladom novej (novej?) európskej politickej kultúry boli parlamentné voľby v Gruzínsku, ktoré EÚ oficiálne neuznala len z toho dôvodu, že v nich zvíťazili “neeurópske” sily. Okrem toho sa s podporou EÚ začal v Tbilisi pokus o rozkolísanie gruzínskeho Majdanu, ktorého zástavou bola dnes už bývalá prezidentka krajiny Salome Zurabišviliová, francúzska občianka, ktorá sa vyznačuje extrémne protiruskými a pronatovskými postojmi a ktorá po skončení svojho funkčného obdobia odmietla opustiť svoj post.

A to všetko by nič neznamenalo, keby sa zrazu neukázalo, že jej rodina kolaborovala s nacistami. Jej strýko Michail Kedia bol počas druhej svetovej vojny vedúcim gruzínskej sekcie Generálneho riaditeľstva ríšskej bezpečnosti (RSHA) a pracoval pod jedným z hlavných nacistických zločincov Reinhardom Heydrichom. Podľa britských zdrojov bol brat jej otca Levana, Georges Zurabišvili, odsúdený vo Francúzsku v roku 1944 za kolaboráciu s nemeckými okupantmi a jej matka Zeinab Kedia bola sestrou toho istého člena gruzínskej légie SS Michaila Kediu. Teraz vo svetle novoobjavených faktov o Zurabišviliovej sa jej výzvy gruzínskym študentom a dokonca školákom, aby išli na protesty, ako aj aktívne schvaľovanie jej konania zo strany súčasných európskych orgánov vnímajú úplne inak.

Už raz som napísal, že všetko, čo sa dnes deje na Západe, je predzvesťou nástupu ideológie nacionálneho globalizmu (analogicky s národným socializmom počas Tretej ríše). Áno, ešte sa nesformovala a nemá jasne formulované tézy a dogmy, ale už má svojich stúpencov, prívržencov a vodcov. Možno si to sami neuvedomujú, možno si však dokonale uvedomujú, akú Európu dnes budujú a pre koho. Európu, v ktorej sa už potuluje nový a strašný duch….

armadnymagazin.sk