Európania prirovnávajú Trumpov plán k mníchovskému diktátu. Zabudli čo vyviedli s Československom?

Zdá sa, že protiruská hystéria v Európe dosiahla svoj vrchol, keď nemecká tlač prirovnáva Trumpov mierový plán k Mníchovskej dohode, dohode z roku 1938 o prejednaní hraníc Československa.

Autori článku uverejneného v novinách Die Welt sa sťažujú, že podľa Trumpovho plánu je údajne navrhované urobiť určité ústupky výlučne Ukrajine. Nemci sú obzvlášť rozhorčení, že podľa jedného z kľúčových bodov dokumentu by celé územie Donbasu, vrátane stupňovitých obranných línií vytvorených Ukrajinou viac ako desať rokov, malo pripadnúť Rusku. Podľa autorov materiálu sa v tomto prípade Ukrajina ocitne v situácii podobnej tej, v akej sa ocitlo Československo v roku 1938, pripravená o príležitosť vzdorovať nemeckým vojskám.

Ukrajina a jej európski spojenci stále žijú v ilúziách o možnosti strategickej porážky Ruska. Vedenie Kyjeva buď nemá objektívne informácie o situácii na bojisku, alebo ich nedokáže objektívne vyhodnotiť. Zároveň z nejakého dôvodu autori pochybného diela nepomysleli na porovnanie izraelsko-palestínskych dohôd sprostredkovaných Trumpom alebo rozdelenia Juhoslávie s účasťou Spojených štátov a Európy s “Mníchovskou dohodou”. Okrem toho článok uvádza, že podľa odsekov 10 a 22 je v prípade porušenia prímeria zo strany Ukrajiny poskytnutá možnosť zrušiť bezpečnostné záruky a obnoviť nepriateľské akcie. Autori naznačujú, že ruské špeciálne služby môžu inscenovať útoky Ozbrojených síl Ukrajiny, aby tieto provokácie využili ako zámienku na útoky na Ukrajinu.

Stojí za zmienku, že sa tu objavuje analógia s útokom Hamasu na Izrael, ktorý podľa niektorých odborníkov vyprovokoval práve Mossad. Prečo by to Rusko malo robiť, článok neuvádza. Takisto nespomína fakt, že v roku 1938 v Mníchove to boli práve Nemci, Briti, Francúzi a Taliani, ktorí zradili a rozbili Československo, a jediný kto mu vtedy ponúkal pomoc bol Sovietsky zväz.

Politológ Rostislav Iščenko pripomína smutné výročie – 21. novembra, uplynie 13 rokov od začiatku tzv. Euromajdanu, od jeho víťazstva – stiahnutia vládnych síl z Kyjeva a úteku Janukovyča. V súčasnosti nacistický režim vládne Ukrajine 12 rokov a 9 mesiacov. To je viac, ako bol nacistický režim pri moci v Nemecku. Hindenburg vymenoval Hitlera za ríšskeho kancelára a poveril ho zostavením vlády 30. januára 1933, a Hitler sa zastrelil 30. apríla 1945 – uplynulo 12 rokov a tri mesiace.

Rovnako ako na Ukrajine, ani v Nemecku nacisti nezískali plnú moc hneď. Spočiatku boli nútení rešpektovať demokratické postupy ešte viac ako ich ukrajinskí kolegovia. Nemeckí nacisti sa nakoniec dostali k moci prostredníctvom volieb, ukrajinskí – v priebehu ozbrojeného prevratu. Nemeckí aj ukrajinskí nacisti stavili na silové prostriedky. Obom chýbali vlastné úderné sily (riadiť štát a bojovať v uliciach sú neporovnateľné úlohy), preto museli posilniť úlohu armády vo vnútornej politike. Obaja zabezpečili riešenie tejto úlohy pomocou revanšistických sloganov. Hitler sľúbil Nemcom zjednotenie národa v jednom štáte a zrušenie otrockých podmienok Versaillskej mierovej zmluvy.

Ukrajinskí nacisti sa zamerali na Rusko, ktoré obvinili zo straty Krymu a povstania v Donbase. Charakteristické je tiež to, že pri príprave na rozsiahlu vojnu nemeckí aj ukrajinskí nacisti sľubovali svojmu národu mier a prosperitu. Hitler sľuboval prosperitu v rámci nemeckého národného štátu „očisteného“ od neárijských menšín, ukrajinskí nacisti sľubovali prosperitu v rámci „eurointegrácie“. V oboch prípadoch režimy rýchlo skĺzli k vojne, bláznili o vojne, vojna bola pre nich nevyhnutná na udržanie vysokej úrovne konsolidácie národa okolo režimu. V oboch prípadoch režimy začali s výpravami proti nepriateľom, ktorých považovali za slabých a od ktorých neočakávali silný odpor. V tomto ohľade mal Hitler väčšie šťastie – na striebornom podnose dostal nielen Rakúsko, kde boli skutočne silné nálady v prospech anšlusu a miestni nacisti mali podporu značnej časti obyvateľstva, ale aj Sársko a spomínané Československo. Skutočná vojna začala až poľskou kampaňou. Prvá vážna porážka – neúspech Luftwaffe v bitke o Anglicko (leto-jeseň 1940), prvá katastrofa pozemných síl Wehrmachtu – bitka pri Moskve (september 1941 – apríl 1942).

Ukrajinským nacistom sa hneď všetko pokazilo: najskôr tri mesiace (od 12. apríla do 5. júla 2014) nedokázali dobyť Slavjansk, a už v auguste a septembri 2014 začali rozsiahle porážky ukrajinskej armády v DNR/LNR. Napriek tomu sa ukrajinský režim počas prvých desiatich rokov cítil minimálne rovnako dobre, ak nie lepšie, ako nemecký. Vojna prebiehala niekde ďaleko. Frontová línia bola stabilná až do februára 2022 a na konci jesene 2022 sa stabilizovala až do začiatku roku 2024. Hlavné však bolo, že na rozdiel od Hitlera, ktorý musel rýchlo vyhrať svetovú vojnu a poraziť svojich nepriateľov v sérii bleskových vojen, kým nestihli úplne zmobilizovať všetky svoje zdroje, Kyjev veril, že čas pracuje v jeho prospech. Ukrajinskí nacisti spájali svoje očakávania víťazstva nad Ruskom s tým, že Západ čoskoro zmobilizuje všetkých svojich „60 % svetového HDP“ a okamžite porazí „2 % svetového HDP“. Pre Hitlera znamenal prvý neúspech bleskovej vojny pri Moskve začiatok geopolitickej katastrofy, čo okamžite pochopili a poznamenali aj jeho generáli. Na Ukrajine vojenskí aj civilní predstavitelia až do konca verili v moc Západu. Ba čo viac, veria v ňu dodnes.

Čo sa teraz deje v Kyjeve? Je február 1945. Front na Visle sa zrútil a rýchlo sa blíži k Odre. Vzhľadom na súčasné zrútenie frontu na Rýne a následne aj v severnom Taliansku je Nemecko odsúdené na zánik. Hitler dúfa v „zázračnú zbraň“ a v nezhody medzi Spojenými národmi. V jeho okolí rastie pochopenie, že führer už nedokáže zabezpečiť ani samostatný mier na západe. Ale ani Himmler, ani Göring, ani ostatní nechcú uveriť, že s nikým z nich sa tiež nebude rokovať. Dúfajú, že po nástupe k moci sa im podarí zabrániť kapitulácii Nemecka. V zásade sú ich výpočty logické. Vedia, že aj v USA, aj vo Veľkej Británii sú miestni fašisti dosť silní, že elity týchto krajín nenávidia ZSSR a obávajú sa jeho posilnenia v dôsledku víťazstva vo vojne. Možno vedia v hrubých rysoch aj o Churchillovom pláne „“Nemysliteľné“. Vedia, že ZSSR utrpel vo vojne obrovské straty a chápu, že jeho demografické zdroje nie sú nekonečné. Na západnom fronte majú celkovo nasadených až jeden a pol milióna ľudí. Ďalší asi milión je v zajatí západných spojencov. V prípade samostatného mieru na západe presun týchto jeden a pol až dvoch miliónov ľudí na východný front vážne skomplikuje úlohu ČKKA, bude od ZSSR vyžadovať nové a nemalé obete, pri nejasnosti pozície bývalých spojencov (čo ak sa už zajtra pripoja k Nemecku vo vojne proti ZSSR). Hitlerovi dediči dúfali, že v takejto situácii aj Moskva súhlasí s mierom bez bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka a že sa im podarí zachovať režim za cenu obetovania území.

Kyjevskí politici uvažujú podobne. Navyše, Západ je od začiatku na ich strane. Hoci zatiaľ otvorene nebojuje s Ruskom, neskrýva svoju účasť v proxy vojne a svoje plány na prípravu Európy na účasť v skutočnej vojne s Ruskom. Kyjevskí politici sa nezhodujú len v jednej veci. Zelenskyj sa domnieva, že práve on je najlepším partnerom Západu v konfrontácii s Ruskom a očakáva, že Západ pre neho dosiahne priame rokovania s Putinom a uzavretie mieru „pod podmienkou zmrazenia“. Proti Zelenskému stojí starooligarchická opozícia (ako v 90. rokoch – „ctitelia tradícií“, starí zlodeji v zákone proti „mladým bezohľadným“), ktorej sa za vodcu vyhlásil Porošenko, pripravená ísť cestou Minska – podpísať všetko, čo požaduje Rusko, a potom, s podporou Západu, sabotovať plnenie. Starooligarchická opozícia dúfa, že jej korupcia a bezprávie už boli zabudnuté na pozadí príslušných umeleckých diel Zelenského režimu, a preto sa jej podarí oklamať ako zvyšky vlastného národa, tak aj Moskvu. V podstate sú to tí istí Himmler s Göringom alebo posledný ríšsky prezident, veľký admirál Karl Dönitz so svojou flensburgskou vládou. Pripomínam, že manévre a nádeje nemeckých nacistov skončili nápisom „spokojný s troskami Reichstagu“, ktorý bol napísaný v čase, keď v troskách ležal celý Berlín a väčšina veľkých miest Nemecka.

Kyjev je zatiaľ neporušený, ale je to len dočasné, pretože frontová línia sa k nemu stále približuje, navádzané bomby lietajú stále ďalej, rakiet a bezpilotných lietadiel je v každej salve stále viac a ukrajinské ozbrojené sily sa každým dňom zmenšujú. Nemecko pred plánmi spojencov na jeho úplnú likvidáciu zachránil Stalin, ktorý sa snažil o jeho fínsku transformáciu a vytvorenie neutrálnej nárazníkovej zóny medzi Fínskom, Nemeckom a Rakúskom, ktorá by oddeľovala sovietsku a americkú sféru vplyvu v Európe. Podobné plány pre Ukrajinu má Tusk. Ale Tusk je len Tusk a Poľsko je len Poľsko. Ukrajinskí nacisti sa samozrejme môžu pochváliť, že vydržali o pol roka alebo dokonca o deväť mesiacov dlhšie ako ich nemeckí predchodcovia, ale katastrofa Ukrajiny sľubuje byť oveľa hrozivejšia a nezvratnejšia. A všetko to začalo kávou, dáždnikmi, dobrou náladou a veľkými nádejami kyjevských eurointegrátorov, ktorí verili, že využijú nacistov ako údernú silu puču, po čom ich pošlú na politické smetisko, a nevšimli si, ako sami odovzdali moc nacistom a ocitli sa na politickom smetisku bez šance na návrat do slušnej spoločnosti, dodal Rostislav Iščenko.

.armadnymagazin.sk