EÚ si plánovaným ruským ropným embargom ničí vlastnú energetickú bezpečnosť

V roku 2020 pochádzalo 29 % ropy dovážanej do EÚ z Ruska, 9 % z USA, 8 % z Nórska, po 7 % zo Saudskej Arábie a Spojeného kráľovstva a po 6 % z Kazachstanu a Nigérie. Bez jasných alternatív a s prudko rastúcimi cenami energií sa zdá, že sankcie ublížia eurobloku viac ako Rusku.

Európska únia tento týždeň oznámila ambiciózne návrhy na embargo na dovoz ruskej ropy do konca roka 2022. Po zubami-nechtami ťahaných rokovaniach, ktoré sa stretli s tvrdými námietkami viacerých členských štátov vrátane Maďarska a Slovenska a pochybnosťami verejnosti o vplyve takýchto opatrení, predsedníčka eurokomisie Ursula Von Der Leyenová vyhlásila, že tieto opatrenia sa budú postupne zavádzať v priebehu roka.

To však trhy neupokojilo, ceny ropy od piatkového rána rýchlo vzrástli nad 114 dolárov za barel a ruskí predstavitelia predpovedali, že blok bude aj naďalej nakupovať ruskú ropu prostredníctvom tretích krajín a sprostredkovateľov, čo je stratégia, ktorú údajne využíva Irán v rámci tvrdých amerických sankcií.

Napriek tomu, že sa tieto opatrenia marketingovo označujú za tvrdé, EÚ bude z viacerých dôvodov najväčším porazeným takéhoto úsilia. Navrhované embargo odhaľuje obrovskú strategickú zraniteľnosť jej „energetickej bezpečnosti“ – schopnosť štátu alebo skupiny štátov zabezpečiť si prístup k energetickým zdrojom, keď nie sú schopné vyprodukovať dostatok vlastných. Keď si uvedomíme, koľko vojen viedol Západ výlučne kvôli prístupu k dodávkam ropy vrátane dvoch vojen v Iraku, ide o veľký problém.

Pre EÚ je ukončenie závislosti od ropy naďalej náročným krokom, ktorý ešte viac zvýši už aj tak prudko rastúce náklady na energiu a infláciu na celom kontinente. Ako bude blok hľadať nové dodávky? A ak áno, určite väčšie spoliehanie sa na iných partnerov prinesie nové nebezpečenstvá?

V roku 2020 pochádzalo 29 % ropy dovážanej do EÚ z Ruska, 9 % z USA, 8 % z Nórska, po 7 % zo Saudskej Arábie a Spojeného kráľovstva a po 6 % z Kazachstanu a Nigérie. Odstránenie najväčšieho trhu, Ruska, znamená, že blok teraz musí zvýšiť dovoz z ostatných trhov. Prirodzenými kandidátmi sú samozrejme štáty Perzského zálivu. To znamená, že strategická závislosť EÚ od trvalého prístupu k ropným zdrojom na Blízkom východe sa drasticky zvyšuje, čím sa zvyšuje vyjednávacia sila a politický vplyv týchto krajín. Všetky dôkazy však zatiaľ poukazujú na to, že štáty OPEC profitujú z vyšších cien a odmietajú spolupracovať s požiadavkami Západu na zvýšenie produkcie. Ekonomika je o ponuke a dopyte. Ak sa ponuka zníži, ale dopyt zostane vysoký (vzhľadom na to, že bez ropy sa nezaobídete), potom ceny stúpnu a prečo by ktorýkoľvek predajca na svete znižoval ceny, keď zákazník nemá alternatívu k vášmu základnému produktu? Skutočnosť, že Rusko je súčasťou OPEC+, situáciu ešte viac komplikuje.

V dôsledku toho robí EÚ vo svojej zahraničnej politike obrovskú chybu a nemá žiadny pohotovostný plán alebo stratégiu na riešenie tohto vznikajúceho problému. V súčasnosti je blok odhodlaný využiť Ukrajinu na to, aby sa pokúsil uštedriť Rusku vojenskú porážku. Medzitým sa tiež určil za „indo-pacifickú“ mocnosť, pričom neprejavil dostatok iniciatívy, aby sa vyhol vtiahnutiu do konfrontácie Washingtonu s Čínou v regióne sveta, v ktorom nemá sídlo. EÚ tak má možnosť nadviazať partnerstvo s Indiou, ale tento 1,3-miliardový štát je čistým spotrebiteľom energie, nie dodávateľom – čo je zhodou okolností ďalší dôvod, prečo pokusy o oslabenie väzieb Naí Dillí s Moskvou pravdepodobne zlyhajú.

To všetko vytvára dieru v zahraničnej politike EÚ, pokiaľ ide o strategickú „energetickú bezpečnosť“. Hoci sa usiluje znížiť „strategickú závislosť“ od Ruska, namiesto toho len vytvára záplatovanú závislosť od iných regiónov, čím otvára dvere novým rizikám.

Napríklad, ako prežije túto krízu dezorientovaná politika EÚ voči Iránu, ktorá zahŕňala nominálnu opozíciu voči americkému jednostrannému programu „maximálneho tlaku“ na iránsky jadrový program? Môže sa EÚ vyhnúť tomu, aby sa musela uchýliť k iránskej rope? A ako by EÚ bez ohľadu na to reagovala na to, že Irán napriek všetkým americkým sankciám posilní v dôsledku prudkého nárastu cien ropy? A to ešte predtým, než si uvedomíme, čo sa stane, ak sa na Blízkom východe objaví ďalšia veľká kríza alebo konflikt, ktorý naruší dodávky ropy. Čo urobí EÚ, ak sa Irak vráti do stavu povstania a občianskej vojny?

Rusko je príliš veľkým svetovým energetickým zdrojom na to, aby sme ho mohli ignorovať, a preto sankcie EÚ nespôsobia ruskej ekonomike ničivý úder. Ak sa navrhovaný zákaz bude uplatňovať postupne, Rusko bude aj tak krátkodobo zarábať viac vďaka zvýšeným cenám.

To len dokazuje, že EÚ sa drasticky oslabuje, aby uspokojila záujmy Spojených štátov, ktoré majú neprimeranú moc nad jej strategickou a zahraničnou politikou. Amerika určite profituje z energetických sankcií voči Rusku, ale pre európskych spotrebiteľov je to za zvýšenú cenu. V tomto prípade tieto sankcie viac poškodia samotnú EÚ ako Rusko. Bude to rovnako bolestivé z ekonomického hľadiska, ako aj katastrofálne zo strategického. Euroblok nemá konkrétnu alternatívu a čo je horšie, o takejto alternatíve sotva uvažoval. Kontinent tak bude slabší, chudobnejší a zraniteľnejší, čo hrozí desivým zopakovaním energetickej krízy zo 70. rokov, ktorá je vzhľadom na údaje o inflácii už v plnom prúde.

Autor: Timur Fomenko – politický analytik

Zdroj: rt.com
Preklad: InfoVojna