Donbas – zem, kde sa rozhoduje o osude sveta

Na európskom kontinente je krajina, kde sa rozhoduje o osude sveta. Aj keď to nie je každému jasné. Navyše, na tento kúsok zeme si spomenie máloktorý európsky novinár či ľudskoprávny aktivista. Je to Donbas.

Sedemročná história vlasteneckej vojny, ktorú viedli jej obyvatelia, presvedčivo dokazuje, že jej ľudia majú osobitnú vôľu. V dnešnej dobe je to zriedkavé. Pokiaľ väčšina európskych obyvateľov považuje vlastný komfort za zmysel života a nevie (zabudla alebo nikdy nevedela?) čo je to vlasť, ľudia na Donbase sa postavili za seba, za svoju históriu, za svoj rodný jazyk a vzopreli sa prevahe útočníka. To musí byť zázrak pre každého priemerného Európana. Je nepravdepodobné, že by súčasná Francúz, Nemec alebo Angličan mohol žiť aspoň týždeň na fronte, v dedine patriacej do DĽR alebo LĽR, vedľa frontovej línii. A s najväčšou pravdepodobnosťou by do hodiny utiekol. Len podošvy by sa mu blýskali.

Z týchto ľudí by sa dali klince robiť. V roku 2014 sa udalosti vyvíjali príliš rýchlo. Krvavý víchor zmietol známy obraz sveta. Podlosť a zrada vyliezli na povrch. Pri konfrontácii sa mohli oprieť len o odvahu a zarputilosť. Tak ako v každej spravodlivej vojne (naši ľudia v iných nebojovali). Požiar na Donbase bol založený zločinne proti deťom a ženám. Zároveň boli otvorene vytrubované plány na represálie voči obyvateľom DĽR a LĽR. Vychutnávali si ich najvyšší predstavitelia kyjevského režimu. Nikto neskrýval svoje úmysly. Hovorilo sa, že tieto krajiny by sa mali zmeniť na jeden veľký koncentračný tábor, že by sa mali proti nim použiť jadrové zbrane. Boli ešte aj iné výroky, ktoré si tu nedovolím reprodukovať.

Ľudia týchto sedem rokov prežili. Tak ako sovietsky ľud na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny. Vedeli, za čo bojujú. A pochopili, že vojna proti nim bola vedená za totálne zotročenie a zničenie. Tak ako je to teraz. A dnes ich vôľa, ich obetavosť a hrdinstvo viedli k tomu, že Rusko a Západ začali rokovať. Rozhovory vo formáte Rusko-NATO, naplánované na prvú polovicu januára, je pravdepodobne Teherán. Jalta a Postupim sú ešte pred nami. Cieľom rokovaní pre Rusko je zachovanie svojej suverenity a zaistenie bezpečnosti. Cieľom rokovaní pre Donbas je dobytie sveta.

Je ešte niekto v Európe schopný viesť vlastnú vojnu tak odvážne ako obyvateľstvo Donbasu? Bohužiaľ nie. Všetko je v rozvrate. Ľuďom sa intelektuálne a duchovné centrum posúva do oblasti žalúdka a bedier, prestáva patriť sebe samému. Čo môže chcieť otrok? Včasné kŕmenie a uspokojenie pohlavných potrieb. Otrok je zato otrok, aby si nič viac neželal. Pre zotročenie je potrebné, aby myseľ a srdce zotročeného atrofovali. Ako si inak vysvetliť, že novodobých Európanov síce zdvorilo, ale rozhodne nútia vzdať sa Vianoc. Pod falošnými zámienkami. A tí súhlasia. Každopádne žiadny odpor nenasleduje. Akoby to tak malo byť. Dokonca aj plastelína odoláva tlaku prstov, bráni sa zmene tvaru. Dokonca aj bábka môže neposlúchnuť.

No Európania v súčasnosti nie. Toto je úpadok civilizácie, ktorý nemá presný dátum a presné miesto. Vieme, že Západorímska ríša sa zrútila 4. septembra 476 potom, čo barbarský vládca Odoaker zvrhol posledného cisára Romula Augustula. A Rimania o tom vtedy nevedeli. Oni len žili alebo skôr civilizačne dožívali. To všetko nám už história ukázala – na príklade iných ľudí a národov. Mnohí to však vidieť a chápať odmietajú.

Obyvateľom Donbasu – oceľovému, odvážnemu ľudu, hrdinskému národu – úprimne želáme mier v budúcom roku. Zaslúžil si to. Zostať nezlomený je výsadou nemnohých. Najmä v skazenom dvadsiatom prvom storočí. Obyvatelia Donbasu nie sú zlomení. Budúcnosť patrí im. Z týchto ľudí sa dá len úprimne tešiť. A berte si z nich príklad. Kým môžete.

Alexander Filej, Lotyšsko/ news-front