Čo zastaví vojnových štváčov?

Boh, ani ľudia vojnu nechcú. Výmena jednej politickej figúrky ako to vidíme v Británii za druhú ekonomický, civilizačno-kultúrny úpadok, ani militarizmus nevyrieši. Vojnové štvanie postúpilo na priečky spoločenského vnímania, odkiaľ už propagandou masírovaný a sfanatizovaný dav začne sám od seba kričať „ukrižuj!“, čiže chceme vojnu, lebo… všade a všetci už o tom predsa hovoria.

Súčasní vojnoví štváči Európy sa podobajú ako vajce vajcu filmovej postave V Kráľovstve nebeskom, Reynaldovi de Châtillon, ktorý svoj krvilačný fanatizmus a posadnutosť konfrontáciou s nepriateľom (Saracénmi) v Svätej zemi skrýval za známy bojový pokrik križiakov „Boh to chce!“

Dnešná propaganda sa veľmi nelíši od stredovekých metód sfanatizovania davu – s rovnakým výsledkom na vedomie masy, že vojna Európy s Ruskom je nevyhnutná. V stredoveku to nijaký Boh nechcel a dnes by jadrový Armagerdon určite nechcela ani väčšina Európanov.

Posadnutosť hlavnou – militantnou – témou hlavného prúdu prenikla aj do relatívne mierumilovného Slovenska. V televízii ta3 dokonca vznikla samostatná pravidelná relácia Defence news. To, že nejde o obranu, ani o mier vysvetlí Orwelova poučka o Doublespeaku, kde mier je vojna a vojna je mier. Presne v tomto štádiu sme sa ocitli, ľudia otupeli, znecitliveli, osprosteli a sú pripravení ako kedysi Nemci pre nacistov spáchať kolektívnu rituálnu samovraždu.

Aká je už miera varenia žiab v kotly boha Marsa ukazuje výrok jedného z popredných vojnychtivých lídrov, ktorého krajina už otvorene hovorí, že do roku 2030 bude absolútne pripravená na vojnovú konfrontáciu s jadrovou veľmocou – Ruskou federáciou. A navyše, kancelár odkáže Nemcom, že nech zabudnú na sociálny štát, lebo veď miliardy treba nalievať nie do dôchodkov a sociálneho štandardu, ale do vojnového šialenstva, nazývaného „vojnové úsilie Ukrajiny“ a do vlastného zbrojného priemyslu.

Európa v podstate plynule prechádza na vojnovú ekonomiku, čo je ďalší varovný signál pre ľudí na spamätanie sa a zastavenie vojnového kolesa, ktoré drví posledné zvyšky pudu sebazáchovy a racionálneho uvažovania.

Toto koleso sa roztáča aj v Spojených štátoch, kde aktuálne kostra amerického priemyslu – automobilky, prechádzajú na výrobu zbraní, ktorých má Pentagon vraj nedostatok (pozri TU).

Najvarovnejší prípad krvavých zore nájdeme v Británii, ktorá je premiantom liatia oleja do vojnového ohňa na Ukrajine. Za ostatných sedem rokov sa tam vymenilo už šesť premiérov a tento novo chystajúci sa vzhľadom na jeho postoje neurobí obrat o 180 stupňov.

Napriek tomu, že Británia čelí azda najhoršiemu ekonomicko-sociálnemu trápeniu – práve kvôli podpore kyjevského režimu. A to aj napriek faktu, že štátny dlh momentálne predstavuje 94 percent hrubého domáceho produktu (HDP) a rastie najrýchlejšie z vyspelých krajín (TU). Britské vlády, ktoré padajú ako hrušky, zatiaľ čo Zelenský sa drží pri moci ako kliešť už do neho investovali 29 miliárd dolárov, a to je len oficiálny údaj, lebo o Britoch je známe ich angažovanie sa aj „na čierno“.

O pragmatickom riešení – diplomatickom ukončení konfliktu so zárukami nechcú Briti počuť už od smutnej éry Borisa Johnsona, ktorý mal Zelenského odhovoriť od rokovaní s Moskvou.

Zatiaľ čo Johnson, ale aj ďalší premiéri skončili (Trussová, Sunak, Starmer – aktuálne končí), vojna veselo pokračuje spolu s pánskym huncútstvom kozmetickej výmeny premiérov ako placebo pilulky pre čoraz viac frustrovaných voličov,

Tým najzraniteľnejším, britským dôchodcom, kvôli neúnavnému sypaniu libier do čiernej diery kyjevskej korupcie a na oltár boha vojny hrozí zníženie príspevkov na zimné vykurovanie.

A tak im zrejme neostane nič iné, než ako za Hitlera veriť propagande, že ich bude aspoň hriať dobrý pocit, že tisíce kilometrov od Londýna sa údajne bojuje aj za Albion. A tejto rozprávke vojnových štváčov verí aj veľká časť Európanov. Strach mal vždy veľké oči, rovnako ako vlk, ktorý zožral babku Červenej čiapočky. Tá si však tie veľké okále, na rozdiel od vystrašených Európanov, všimla.

Rafael Rafaj

O autorovi: Rafael Rafaj (Mgr.) je novinár, vyštudoval Katedru žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Autor, publicista, analytik, mediálny a komunikačný poradca, lektor. Ako poslanec pôsobil šesť rokov vo Výbore NR SR pre kultúru a médiá. Vyhodnotili ho ako najaktívnejšieho poslanca vládnej koalície (2006-10). Zaoberá sa mediálnou a komunikačnou politikou, slobodou slova a prejavu a pôsobeniu ideológií v politickom priestore. Je čestným predsedom Inštitútu národnej politiky Ľ. Štúra.

skspravy