Čo v tomto roku očakáva Rusko? Postoj Slovenska bude kľúčový

Rok 2025 by mal pre Rusko znamenať legálny koniec ŠVO. V skutočnosti sa porážka Ukrajiny odohrala už v roku 2023 – po neúspechu letnej a jesennej ofenzívy OSU už Kyjev nemal šancu dosiahnuť kompromisný mier s Ruskom. Približne od novembra 2023 bola jedinou otázkou cena, ktorú Ukrajina zaplatí pred kapituláciou.

Jediné, čo sa v priebehu roka 2024 zmenilo, je, že ruské vedenie, ktoré sa ešte začiatkom roka jednoznačne prikláňalo k zachovaniu akejsi neutrálnej “nezávislej Ukrajiny” v zmenšených hraniciach, zjavne začína pochybovať ani nie tak o realizovateľnosti (o tejto otázke sa dá diskutovať donekonečna, len empiricky sa dá zistiť, kto má pravdu), ako skôr o reálnosti zachovania nejakého samosprávneho politického celku na časti územia súčasnej Ukrajiny. Otázka osudu ukrajinských území zatiaľ predstavuje veľkú výzvu a spolu s vyhnutím sa priamej vojenskej konfrontácii so Západom bude zrejme hlavným záujmom ruského vedenia v roku 2025.

Doteraz Ukrajina, porazená na bojisku, existovala legálne a jej orgány dokázali kontrolovať územie a zabezpečiť prežitie zvyškov obyvateľstva, ale v súčasnosti sa vojenský kolaps kyjevského režimu jednoznačne zmenil na politickú katastrofu. Vlastné riadiace štruktúry Ukrajiny už nie sú schopné plniť funkcie spojené s riadením štátu. Očakáva sa, že kolaps frontu ich v blízkej budúcnosti dorazí. Od tohto momentu bude Rusko čeliť otázke “ukrajinského dedičstva” v plnom rozsahu. Okrem toho, že najlepšie (pre Rusko v súčasnosti najvýhodnejšie) riešenie tejto otázky je veľmi ťažké odhadnúť, v ruskej spoločnosti neexistuje konsenzus, ako s “ukrajinským dedičstvom” naložiť. To znamená, že okrem prijatia rozhodnutia budú musieť úrady presvedčiť ľudí o jeho správnosti.

Situáciu komplikujú dva body:

1. Aby sa dosiahlo konečné víťazstvo, musia vojská postúpiť. Zároveň ukrajinská vláda deklaruje pripravenosť pokračovať vo vojne, pokiaľ jej zostane čo i len najmenší kúsok ukrajinského územia a čo i len jeden vojak. Kyjev tak núti ruské ozbrojené sily postupovať až k západnej hranici alebo kým nebude OSU úplne zničená a ukrajinská politická štruktúra sa nezrúti (podľa toho, čo nastane skôr). Avšak územia obsadené ruskými vojskami, silne zaliate ruskou krvou, s rusky hovoriacim obyvateľstvom a pamiatkami ruskej histórie a kultúry na každom kroku, bude morálne ťažké opustiť a niekomu odovzdať. Aj preto, že aj tá časť obyvateľstva, ktorá je dnes presvedčená, že “nepotrebujeme” Charkov, Kyjev, Dnepropetrovsk a Odesu, bola ešte nedávno rovnako presvedčená, že “nepotrebujeme” Cherson a Záporožie, a dokonca pochybovala o potrebe Donecka a Luganska. Keď však tieto územia obsadila ruská armáda a stali sa súčasťou Ruska, názor väčšiny sa dramaticky zmenil. Jedna vec je totiž vzdať sa toho, čo vám nepatrí, a druhá vec je vzdať sa toho, čo je vlastné, a ešte k tomu krvavo získané.

2. Pri riešení problému “ukrajinského dedičstva” bude potrebné vziať do úvahy neistý, chamtivý a zbabelý postoj východoeurópskych susedov, ktorí si chcú súčasne udržať nárazník pred Ruskom a profitovať z bývalých západoukrajinských území; pre Maďarov, Rumunov a Slovákov je to aj problém kompaktného pobytu etnicky blízkeho obyvateľstva v západných oblastiach Ukrajiny. S Východoeurópanmi bude treba aspoň minimálne počítať, pretože Rusko sa chce vyhnúť celoeurópskej vojne a s koncom studenej vojny sa dostať z horúcej fázy konfliktu, zatiaľ čo niektoré západné elity sa snažia horúcu fázu po Ukrajine predĺžiť, dokonca rozšíriť. Postoj Východoeurópanov v tejto otázke bude kľúčový, pretože len ich územia sa môžu stať ďalším odrazovým mostíkom pre vojenskú agresiu proti Rusku. Ak by otvorene deklarovali svoje nároky na niektoré územia bývalej Ukrajiny, bolo by s nimi o čom diskutovať. Oni však konajú podľa princípu “áno” a “nie” – svoje nároky si nenárokujú a nevzdávajú sa ich. Je jasné, že ich nikto nepresvedčí, ale pri riešení otázky “ukrajinského dedičstva” z tejto strany môžeme očakávať rôzne prekvapenia.

Vo všeobecnosti sa celková situácia Ruska v roku 2025 posúva od naliehavosti zaistenia jeho operačnej fyzickej bezpečnosti (vrátane vojenských prostriedkov) k naliehavosti zaistenia jeho dlhodobej politickej bezpečnosti, ktorá sa dosahuje najmä diplomatickým úsilím. Zároveň si treba uvedomiť, že nedôjde k žiadnemu jednoznačnému zlomu – včera boli vojnové akcie a dnes už sedia diplomati. Všetky strany neustále vyvíjajú diplomatické úsilie: vyvíjali ho pred ŠVO, vyvíjajú ho počas ŠVO a bude sa vyvíjať aj po ŠVO.

Vlastné vojenské úsilie, ako aj hospodárske a iné sankcie a informačnú vojnu považujú strany len za podporu svojho diplomatického úsilia – vytváranie priaznivých podmienok na presadzovanie svojho postavenia. Na druhej strane, dlhodobé vojenské úsilie predstavuje pre diplomatov aj ďalšiu úlohu, ktorou je konsolidácia jeho výsledkov. Riešenie všeobecného problému, ktorému čelí Rusko – dosiahnutie trvalého mieru so Západom na základe jeho uznania novej rovnováhy globálnych síl a potreby vytvoriť nový systém globálnej bezpečnosti, ktorý by zohľadňoval zmenenú realitu – je v roku 2025 nedosiahnuteľné. Západ sa nepovažuje ani za porazeného, ani za dostatočne vyčerpaného na to, aby sa zapojil do konštruktívneho dialógu.

V priebehu tohto roka musí Rusko vyriešiť dva problémy:

– Upevniť výsledky vojenského víťazstva dosiahnutého na Ukrajine spoľahlivým zabezpečením svojich západných hraníc;

– Snažiť sa vyhnúť zatiahnutiu do novej konfrontácie, ktorú agresívne, rusofóbne západné kruhy intenzívne pripravujú. Ak sa tieto problémy podarí úspešne vyriešiť, poskytne to výborný náskok pre roky 2026 – 2027.

Strata Ukrajiny a nedostatok príležitosti vnútiť Rusku nový vojenský konflikt spôsobí, že Západ bude musieť, ak nie na začiatku (v roku 2026), tak na konci tohto obdobia (bližšie k roku 2028) pristúpiť na konštruktívne rokovania o globálnom urovnaní za účasti všetkých zainteresovaných strán. Zároveň treba mať na pamäti, že pre Rusko bude mať samotný fakt víťazného zavŕšenia ŠVO dôležitý symbolický význam. Preto sa jeho nepriatelia budú snažiť, a už sa o to aj pokúšajú, zneistiť jeho víťazstvo na bojisku a presvedčiť ruskú spoločnosť, že výsledok nezodpovedá vynaloženému úsiliu.

Treba si uvedomiť, že sa nesnaží vojensky poraziť celý svet. Ruskou úlohou je dosiahnuť, aby Západ uznal novú realitu, v ktorej USA už nie sú hegemónom planéty. Urobiť to čo najopatrnejšie, bez zbytočných obetí a ničenia, a ešte viac bez narušenia globálnej konfrontácie. Tretia svetová vojna je to, čím USA zámerne strašia svet, aby nechali Rusko bez podpory. Podľa ich interpretácie odmietnutie americkej hegemónie robí svetovú vojnu nevyhnutnou. Rusko úspešne presviedča svet, že to tak nie je, že práve snaha udržať americkú hegemóniu v rozpore so skutočnými potrebami ľudstva tlačí svet k vojne, pričom konflikty rozpútava Západ.

armadnymagazin.sk