„Čínske“ múmie: príbeh, ktorý bol zakázaný

Podmienky života na púšti paradoxne neumožňovali ľuďom dožiť sa vysokého veku, ale po smrti slúžili ako dobrý konzervant.

Často sa stáva, že archeologické nálezy prevracajú zaužívané predstavy o chode dejín. Tarimské múmie nájdené v Číne nás teda nútia znovu sa pozrieť na starovekú vysoko rozvinutú civilizáciu. Archeológovia objavili v púšti Takla Makan dobre zachované pozostatky bielych ľudí. Objav spochybňuje presvedčenie Číňanov, že všetky úspechy nahromadené počas storočí pôvodne patria im.

Nepohodlný objav

Začiatkom minulého storočia podnikol švédsky vedec a cestovateľ Sven Gedin výpravu do miest, kadiaľ viedla Hodvábna cesta. Časť jeho trasy prechádzala cez púšť Takla Makan. Tam, neďaleko vyschnutého jazera Lobnor, Gedin našiel staroveké pohrebiská. Po otvorení hrobov sa okamžite ukázalo, že ide o pozostatky ľudí, ktorí nepatrili k mongoloidnej rase. Vedec doručil do európskych múzeí zaujímavý nález. Pozostatky však nebolo možné podrobne preštudovať – začala sa prvá svetová vojna.

Až v roku 1934, keď švédsky archeológ Bergmann našiel v Sin-ťiangu ďalších 200 podobných múmií, prejavila o ne záujem vedecká obec.

Ale čínske úrady, podporujúce jedinečnosť svojej civilizácie, reagovali na nález negatívne. Koniec koncov, neboli to len múmie – boli s nimi pochované veci, čo naznačuje vysoký stupeň rozvoja neznámeho ľudu. Nie mongoloid! Verilo sa však, že to boli Číňania, ktorí sa ako prví začali venovať poľnohospodárstvu, vynašli koleso, objavili železo, skrotili kone a skutočne boli jedinečnou civilizáciou. A potom sa zrazu našli ľudia, ktorí toto všetko vytvorili dávno pred nimi. Potom bolo cudzincom prísne zakázané navštevovať Xinjiang a skúmať nájdené múmie.

Keď v roku 1977 čínski archeológovia na čele s Wang Binghua v Kizilchoku objavili ďalších 113 pohrebísk, ktorých pozostatky zjavne nemohli patriť Číňanom, bolo zbytočné niečo skrývať. Ale pokiaľ to bolo možné, úrady sa snažili humbuku vyhnúť tým, že nálezy poslali do malého múzea v meste Urumči. Snáď by všetko zapadalo prachom ako doteraz, nebyť amerického archeológa Maira, ktorý toto múzeum v roku 1987 navštívil. Okamžite ho zaujali múmie vo fialovom, károvanom, vlnenom, dobre ušitom oblečení a topánkach z plsti. Nevyzerali ako čínski ľudia: červené alebo blond vlasy, zahnuté nosy, európske oči. Čeľuste múmií boli zjavne zviazané, ale čas uvoľnil obväzy, takže mnohí z nich mali otvorené ústa.

Vedec sa 5 rokov snažil získať povolenie od čínskych úradov na štúdium exponátov. Počas tejto doby však už boli vrátené na pohrebisko s odvolaním sa na skutočnosť, že múzeum ich nie je schopné zachovať. Mayr a jeho kolegovia museli nanovo vykopávať. Potom bola vykonaná analýza DNA, ktorá ukázala, že múmie určite patria k bielej rase.

Kmene týchto ľudí, ktorí žili v Číne pred 2 až 4 tisíc rokmi, položili slávnu hodvábnu cestu. A nie Číňania, ako sa bežne verilo.

Do roku 1990 sa v provincii Valu stále nachádzali múmie, no v roku 1998 vláda zakázala ďalšie vykopávky z obavy, že sa objavia nové fakty o prítomnosti bielych ľudí v starovekej Číne.

Po dôkladnom preštudovaní nálezov si vedci všimli podobnosť znakov medzi múmiami z Tarimskej kotliny a múmiou muža Pazyryka vystavenou v Ermitáži. Čo sa týka látok, tie sú podľa odborníkov podobné keltskému tkaniu a tartanovému vzoru. Analýza DNA múmií vykonaná v roku 2007 ukázala, že v ich žilách prúdila zmiešaná krv. V súlade s existujúcou teóriou sťahovania národov do Tarimskej kotliny na svojej dlhej ceste nadviazali vzťahy s inými kmeňmi. A predsa, akí ľudia sa na tieto miesta dostali, nie je presne známe.

Oživenie Slovanstva