Chmelár hovorí o sebazničujúcej personálnej politike vládnej koalície: „Poradcom ministra Druckera je hulvát Rado Baťo, ktorý predstaviteľov tejto vlády z duše nenávidí a Blanár dosadzuje na veľvyslanectvá ľudí lojálnych Korčokovi“

Politický analytik, publicista a historik Eduard Chmelár vo svojom príspevku na sociálnej sieti skonšatoval, že personálna politika štátu by mala byť snahou ponúknuť verejnosti to najlepšie z najlepšieho a podieľať sa tak na spoločnom úspechu. Ako dodal, „v koalícii, v ktorej vládne nedôvera, márnomyseľnosť, závisť a predsudky, sa to nemôže podariť.“

Popri všetkých problémoch, ktorým musí súčasná vládna koalícia objektívne čeliť, sú najnepochopiteľnejšie tie, ktoré sa týkajú jej personálnej politiky. Ak ľudia očakávali zmenu, tak je úplne prirodzené, že jej nositeľmi musia byť noví ľudia. Koalícia sa však nepoučila a robí rovnaké chyby ako v minulosti.

Poradcom ministra školstva je Rado Baťo – bývalý poradca Andreja Kisku a predovšetkým hulvát, ktorý predstaviteľov tejto vlády z duše nenávidí. Ďalším poradcom Tomáša Druckera je Daniel Bútora – minister školstva vo vláde Ľudovíta Ódora, slušný človek, ktorý sa však politickými názormi pohybuje v tej istej skupine ako jeho otec Martin.

Na ministerstve zahraničných vecí chcel premiér Fico vidieť „šťuku, ktorá tam popreháňa tých starých kaprov“. V skutočnosti ich Juraj Blanár nedokázal nahradiť vlastnými kádrami a naše veľvyslanectvá naďalej obsadzujú ľudia lojálni skôr Ivanovi Korčokovi ako Robertovi Ficovi. Je to navlas rovnaká situácia ako keď bol riaditeľom Inštitútu obrannej politiky za ministrovania Martina Glváča za Smer Ivo Samson alebo keď smerácke ministerstvo zahraničných vecí vyslalo do Budapešti Rastislava Káčera, ktorý vláde potom podrážal nohy a po inštrukcie si chodil priamo do Washingtonu.

Otázka je, prečo to títo ľudia robia. Sám Robert Fico sa občas správa, akoby bol predsedom SNS, a nie Smeru-SD: nepodrží vlastných ľudí, ale národniarov bráni zubami-nechtami. Prezident Pellegrini sa zasa mieša do vecí, ktoré by už mal prenechať novému predsedovi Hlasu-SD Matúšovi Šutajovi Eštokovi. Jeho autoritu neposilňuje, keď nominantov Hlasu bráni viac hlava štátu ako stranícky líder – budí to podozrenie, že Peter Pellegrini chce vybudovať prezidentskú stranu na spôsob Putinovho Jednotného Ruska. A Andrej Danko vedie s vlastnými vzbúrencami nominačnú vojnu a ponúka štátu to najhoršie z najhoršieho, ktoré má k dispozícii.

Personálna politika štátu by mala byť snahou ponúknuť verejnosti to najlepšie z najlepšieho a podieľať sa tak na spoločnom úspechu. V koalícii, v ktorej vládne nedôvera, márnomyseľnosť, závisť a predsudky, sa to nemôže podariť. Ak si hrejete na prsiach klbko hadov, nemôžete od nich očakávať, že vás podržia v horších časoch. A už vôbec od nich nemôžete čakať, že budú so svojím mentálnym nastavením plniť to, čo ste vy sľúbili svojim voličom. Alebo to poviem aj inak. S ľuďmi typu Rado Baťo nemôžete očakávať, že naše školstvo sa pohne dopredu. S ľuďmi typu Káčer nemôžete očakávať, že naša diplomacia bude slúžiť záujmom Slovenskej republiky. A s ľuďmi typu Štefan Kuffa nemôžete očakávať, že ten človek dokáže v rezorte životného prostredia niečo iné ako pobehovať s kadidlom a nakrúcať si videjká. Je to jedna veľká katastrofa a plytvanie vlastným potenciálom.

Toto čudné správanie neospravedlňuje ani to, že opozícia sa v kádrovej politike nemá čím chváliť. Je až smiešne, ako sa Progresívne Slovensko urputne snaží pôsobiť ako „strana odborníkov“, no vždy, keď nejakého vytiahne, verejnosť jeho neschopnosť ihneď odhalí a vysmeje. A keby len to. Podľa mnohých najkvalitnejšia česká vysoká škola Masarykova univerzita v Brne výrazne klesla v očiach odbornej verejnosti, keď dnes udelila čestný doktorát v oblasti medzinárodných vzťahov Magde Vášáryovej. Zlé jazyky tvrdia, že to bolo preto, lebo sa chcela prihlásiť na denné štúdium a nikto si to nechcel zobrať na zodpovednosť. Ja taký láskavý nebudem a na rovinu poviem, že v momente, ako sa centrá excelentnosti začínajú pýšiť hlupákmi, je význam univerzít spochybnený.

Zdroj: Facebook Eduard Chmelár / InfoVojna