Čas umierania…

Čo je vlastne smrť?
Koniec, alebo začiatok?
Biologický proces, či prechod do večnosti, inej dimenzie, pre nás nepochopiteľnej?
Prečo je smrť opradená toľkými tajomstvami a strachom?

Hovorí sa, že smrť je jediná istota, ktorú máme. Je to naozaj tak. Smrť môže prísť kedykoľvek, často vtedy, keď to vôbec nečakáme.
Smrť môže prísť pár týždňov po počatí života, alebo aj tesne predtým, kým prídeme na svet a prvý krát sa nadýchneme.
Smrť môže prísť keď sme deťmi a mali by sme tešiť na život, alebo keď sme v plnej sile a vôbec nad ňou ani neuvažujeme.
Smrť prichádza vtedy, keď sme starí, unavení životom a už ani nevnímame svet okolo nás.
Občas premýšľam o smrti a hľadám odpovede na otázky, prečo je to tak?
Ako vníma život človek, ktorý vie, že zomiera, práve vtedy, keď by mal žiť?
Ako sa vyrovnávajú ľudia s ťažkou chorobou, či už svojou, alebo svojich najbližších?
Čo prežívajú rodičia, ktorým zomrelo dieťa, alebo vedia, že ich dieťa nemá veľa času na tomto svete?
Čo prežívajú matky, keď vidia, že ich deti zomierajú od hladu a vedia, že im nemajú dať čo jesť? Bolesť, beznádej, zúfalstvo?
Čo prežívajú ženy a matky, keď okolo nich zúri nezmyselná vojna, ich blízki im zomierajú priamo v náručiach a to len kvôli chamtivosti a nenažranosti zopár mocných tohoto sveta? Bolesť, beznádej, strach, zúfalstvo?
Čo prežívajú ľudia s nožom na krku, tí, ktorí vedia, že o pár sekúnd bude koniec? Bolesť, beznádej, zúfalstvo, strach, odovzdanosť či zmierenie s tým, že im nikto už nepomôže?
Každý z nás sa už stretol so smrťou.
Smrť blízkych poznačí každého z nás a každý z nás sa s ňou vyrovnáva po svojom.
Smrť poznačí každého z nás, hlavne vtedy, keď je nezmyselná, zbytočná a dalo sa jej zabrániť.
Čo budeme prežívať, keď budú naši najdrahší zomierať v ďalšej nezmyselnej vojne? Aký to bude pocit, že sme neurobili nič, aby sme tomu zabránili?
Bolesť, beznádej, strach, zúfalstvo, výčitky svedomia, pocit úplného zlyhania?
Smrť je jediná istota v našich životoch.
Ale nie tá násilná a zbytočná…
Je spravodlivé, že nevieme koľko času máme. Ale ako využívame ten čas, ktorý máme?
Pretože každý okamih života ktorý prežijeme, každá sekunda, minúta, hodina, deň, nás posúvajú bližšie k smrti.
Smrť nie je zlá, len umieranie niekedy veľmi bolí. Nás, ktorým sa kráti čas a zomierame, ale najviac bolí tých, ktorí nás milujú a nechcú nás stratiť.
Smrť však nie je koniec. Je to začiatok niečoho, pre väčšinu nás tu v pozemskom živote neznámeho a často nepochopiteľného, ale krásneho…
Smrť je bránou do večnosti…

S úctou Devana