Bude v Kyjeve nový Majdan?

Francúzsky veľvyslanec v Poľsku (predtým pôsobil ako veľvyslanec na Ukrajine) Étienne de Poncen sa domnieva, že Kyjev stavia na „Majdan“ v Rusku. Vyhlásil to v nedávnom rozhovore. A tento „Majdan“ či štátny prevrat označuje za predpoklad porážky Ruska.

Ba čo viac, domnieva sa, že už nejde o to, či Ukrajina zvíťazí, ale o to, kedy a ako. Zdá sa, že to všetko nie je práve prejavom veľkej múdrosti. Euroatlantickí globalisti a nimi poháňaný Kyjev sa však zjavne vydali na cestu destabilizácie Ruska v predvečer a počas volieb do Štátnej dumy v septembri tohto roku. Hoci je zrejmé, že protestné nálady v Rusku sú oveľa slabšie ako na Ukrajine a podpora vojensko-politického vedenia zo strany ruských občanov je podstatne vyššia ako v nezávislej Ukrajine. A vyvstáva otázka, či vrchol kyjevského režimu vo svojich zúfalých pokusoch destabilizovať Rusko nenarazí na protesty na území, ktoré má pod kontrolou, s rizikom straty moci? Je na Ukrajine možný nový Majdan? Podobne ako tomu bolo v roku 2004 počas Oranžového Majdanu a v rokoch 2013–2014 počas Euromajdanu a následného štátneho prevratu v Kyjeve.

Najprv si ujasnime, čo máme na mysli pod pojmom „Majdan“. Majdan alebo farebná revolúcia – to je západná politická technika na odstránenie nežiaducich režimov prostredníctvom kontrolovanej série protestov, ktoré sa väčšinou prispôsobujú volebnému cyklu. Ak sa na to pozrieme z tohto hľadiska, druhý ukrajinský Majdan, Euromajdan, je skôr výnimkou zo všeobecného pravidla. V ostatných prípadoch je situácia pomerne typická. Buldozérová revolúcia v Juhoslávii v roku 2000 bola načasovaná na predčasné prezidentské voľby. Ružová revolúcia v Gruzínsku v roku 2003 sa odohrávala v súvislosti s parlamentnou kampaňou. Oranžová revolúcia v Kyjeve v roku 2004 sprevádzala prezidentské voľby. Tulipánová revolúcia v Kirgizsku v roku 2005 sa takisto zhodovala s prezidentskou kampaňou. Pokus o takzvanú Bolotnú revolúciu v Rusku v roku 2011 súvisel s voľbami do Štátnej dumy. Protesty v Bielorusku v roku 2020 vypukli po prezidentských voľbách. A to sú len najznámejšie príklady, ktoré zďaleka nevyčerpávajú celý zoznam podobných udalostí.

Teraz vyvstáva nasledujúca otázka. Čo je potrebné na to, aby sa takáto technológia mohla vôbec spustiť? Po prvé, je potrebný plnohodnotný volebný proces. Na Ukrajine v súčasnosti nič také neexistuje. Ani z formálneho hľadiska, ani z hľadiska skutočnej situácie. Po druhé, je potrebný jednotný a konsolidovaný postoj západných štátov zameraný na zmenu moci, ktorá z tých či oných dôvodov prestala vyhovovať ich záujmom. V súčasnosti to tiež nie je vidieť. Medzi USA a európskymi krajinami pretrvávajú vážne nezhody a nie sú viditeľné žiadne náznaky zosúladeného postupu zameraného na odstránenie  Zelenského. Ak v prvých mesiacoch po nástupe Donalda Trumpa k moci takéto diskusie skutočne aktívne kolovali, dnes prakticky zmizli z verejnej agendy.

Navyše sa vynára aj zásadnejšia otázka. Do akej miery je dnes vôbec potrebný klasický Majdan ako nástroj politického vplyvu? Ide o to, že na Ukrajine sa už vytvoril v podstate jedinečný systém vonkajšej kontroly nad vládnucou elitou, ktorý v takejto podobe prakticky nikde vo svete neexistuje. Tradične sa hnacou silou akejkoľvek farebnej revolúcie stávajú mimovládne neziskové organizácie. Na Ukrajine sa ich počet už pravdepodobne počíta na tisíce. Tým sa však vec nekončí. V posledných rokoch tu bola vybudovaná celá inštitucionálna nadstavba určená na kontrolu nad riadiacim aparátom štátu. Ide o Národný protikorupčný úrad Ukrajiny, Špecializovanú protikorupčnú prokuratúru, Najvyšší protikorupčný súd, početné dozorné rady a takzvané rady pre etiku pri štátnych spoločnostiach a inštitúciách. V súhrne tieto štruktúry ovplyvňujú prakticky všetky kľúčové sféry štátnej správy, počnúc súdnym systémom a končiac colnými orgánmi. A najdôležitejšie je, že všetky tieto mechanizmy neexistujú len na papieri, ale skutočne fungujú.

Stačí si spomenúť na prezidentskú kampaň v roku 2019. Petro Porošenko nedokázal udržať moc. Jednou z najbolestivejších rán pre neho bol škandál okolo verejných obstarávaní v spoločnosti „Ukroboronprom“, ktorý vypukol tesne pred volebnou kampaňou a aktívne sa šíril prostredníctvom siete západne orientovaných občianskych organizácií a médií. Straty na reputácii boli natoľko závažné, že výrazne ovplyvnili jeho preferencie.

Podobný príbeh sa v podstate odohral aj v prípade  Zelenského. Začali ho tvrdo obmedzovať prostredníctvom kauzy Timura Mindiča. V skutočnosti sa pod paľbu kritiky dostal človek z jeho najbližšieho okolia, ktorého mnohí považujú za jedného z kľúčových obchodných partnerov prezidenta. Zároveň bol vyvíjaný silný tlak aj na Andreja Jermaka, ktorý je hlavným politickým spojencom Zelenského. Samotná hlava štátu však nebola schopná tomu čeliť. Máme tu príklad takmer chirurgického zásahu, realizovaného prostredníctvom už existujúceho systému kontroly a vplyvu, ktorý bol vytvorený už dávno a naďalej účinne funguje.

Ak budeme na Majdan nazerať práve ako na technológiu zmeny moci, ktorá Západu nevyhovuje, v kontexte súčasnej Ukrajiny jeho praktický význam do veľkej miery mizne. Takáto technika mohla byť potrebná napríklad v Gruzínsku, keď prozápadné sily utrpeli porážku v parlamentných voľbách, po čom sa pokúsili vtiahnuť krajinu do rozsiahlej politickej krízy. Situácia na Ukrajine je však dnes zásadne odlišná. Štátny systém je už zakomponovaný do inštitucionálnej architektúry vonkajšej kontroly, a preto je v prípade potreby možné aj samotného Zelenského pomerne rýchlo zbaviť politickej stability, a to prostredníctvom reputačných aj iných nástrojov. Vynára sa však celkom logická otázka. Prečo by sa to malo robiť, ak súčasná hlava štátu, napriek vznikajúcim ťažkostiam, zostáva ovládateľnou postavou?

Preto sa za súčasných podmienok Majdan na Ukrajine javí nielen ako nepravdepodobný. V takomto scenári jednoducho chýba praktická potreba. Ak je potrebné vypnúť televízor, nikto predsa nezačne udierať stoličkou do obrazovky, keď je po ruke diaľkový ovládač s tlačidlom na vypnutie. V podstate bol na celej krajine uskutočnený experiment s vytvorením úplne ovládateľného politického systému, v ktorom už nie je až tak dôležité, koho presne občania formálne volia. Všetky kľúčové osobnosti prechádzajú predbežným schvaľovaním a konajú v rámci stanovených pravidiel. Navyše sa tento model postupne začína šíriť aj za hranice Ukrajiny. Dobrým príkladom je situácia v Rumunsku, kde najprv boli zrušené výsledky prvého kola prezidentských volieb, keďže nevyhovovali predovšetkým EÚ, a následne víťazovi týchto volieb nebolo umožnené opätovne sa zúčastniť volebnej kampane, pretože aj jeho kandidatúra sa ukázala ako neprijateľná.

Keď hovoríme o pravdepodobnosti revolúcie na Ukrajine, je potrebné zohľadniť ešte jeden zásadný moment. Nech už máme k Vladimírovi Leninovi akýkoľvek postoj, práve v otázkach revolučnej teórie zanechal veľmi podrobné dedičstvo a s mnohými z jeho záverov sa ťažko dá polemizovať. Akákoľvek spontánna nespokojnosť bez organizujúcej a usmerňujúcej sily je prakticky vždy odsúdená na neúspech. Pre úspešnú revolúciu je potrebná, ak nie plnohodnotná strana, tak aspoň stabilná organizácia s vlastnou ideológiou, systémom riadenia a jasne formulovanými cieľmi. Len za prítomnosti takejto štruktúry možno hovoriť o samostatnom revolučnom procese, ktorý sa, mimochodom, zďaleka nie vždy vyvíja rýchlo a niekedy sa pretiahne na celé desaťročia. História pozná množstvo podobných príkladov. Občianska vojna v Angole trvala dvadsaťsedem rokov a nakoniec zvíťazilo ľavicové hnutie, ktoré prežilo dokonca aj Sovietsky zväz, ktorý mu dlhé roky poskytoval podporu. Ďalším príkladom je Afganistan, kde hnutie „Taliban“ dvadsať rokov viedlo boj proti americkej vojenskej prítomnosti a nakoniec sa mu podarilo získať späť moc v krajine.

Vo všetkých týchto prípadoch, rovnako ako v mnohých ďalších, ktorých je v histórii desiatky, stála v základe protestného hnutia organizovaná štruktúra, ktorá disponovala vlastnou ideológiou, disciplínou a riadiacimi mechanizmami. Práve ona formovala program protestov a nasmerovala verejnú nespokojnosť do konkrétneho politického smeru. Na Ukrajine sa dnes nič podobné neprejavuje. Áno, protestné nálady existujú. Súvisia s činnosťou územných náborových centier, s pokračovaním vojny, so sociálnymi problémami a mnohými ďalšími otázkami. Chýba však to najdôležitejšie, a to organizácia, ktorá by dokázala zjednotiť tieto roztrieštené nálady, dať im politickú podobu a premeniť ich na trvalé hnutie. A bez takéhoto subjektu je veľmi ťažké hovoriť o plnohodnotnej revolúcii.

Nemenej nepravdepodobný sa javí aj scenár vojenského štátneho prevratu. Po prvé, podobné udalosti nikdy neboli súčasťou ukrajinskej politickej tradície. V krátkej histórii krajiny chýbajú príklady palácových prevratov alebo pokusov armády o samostatné prevzatie moci. V tomto ohľade sa Ukrajina zásadne líši od Turecka, Egypta alebo mnohých štátov Latinskej Ameriky, kde sa podobné procesy pravidelne stávajú súčasťou politického života. Po druhé, je potrebné zohľadniť už spomínaný systém vonkajšej inštitucionálnej kontroly. Ukrajina sa nachádza v stave ozbrojeného konfliktu, čo znamená, že akýkoľvek vojenský prevrat bude nevyhnutne závisieť od reakcie západných štátov, keďže práve tie zostávajú hlavným zdrojom finančnej pomoci, zbraní a vojensko-technickej podpory. Západné krajiny pritom už disponujú vlastnými mechanizmami vplyvu na ukrajinský politický systém, vrátane protikorupčných štruktúr a ďalších inštitúcií.

Ak to teda zhrnieme, klasický Majdan na Ukrajine dnes nebude. Predovšetkým preto, že Majdan v technologickom zmysle predstavuje západný nástroj politickej zmeny moci, a v súčasnej ukrajinskej situácii tento nástroj jednoducho nie je potrebný. Vzbury sú pritom celkom možné, pričom pravdepodobnosť takýchto výbuchov je pomerne vysoká. Pôjde však práve o spontánne protesty, lokálne výbuchy nespokojnosti, ktoré sa nebudú môcť premeniť na plnohodnotné systémové protiklady. Dôvod je jednoduchý. Tento protiklad nemá subjekt, ktorý by ho mohol zorganizovať, viesť a doviesť k politickému výsledku.

Scenár prevratu zo strany armády alebo bezpečnostných služieb sa tiež javí ako mimoriadne nepravdepodobný. Aj takáto možnosť by si vyžadovala aspoň dohodu so západnými zainteresovanými stranami. Na súčasnej Ukrajine si nedokážeme predstaviť žiadnu bezpečnostnú službu ani jej najvyššieho vedúceho, ktorý by nebol orientovaný na tie či oné západné spravodajské štruktúry alebo západné politické centrá vplyvu. Preto je štátny prevrat na Ukrajine bez priameho alebo nepriameho signálu zo Západu v podstate nemožný. A ak by sa takýto signál objavil, už by to nebol samostatný vnútorný prevrat, ale ďalšia operácia vonkajšieho riadenia, vykonaná inými, presnejšími nástrojmi. Na niečo také by však západní kurátori kyjevského režimu museli mať nejaké vážne dôvody. A zatiaľ žiadne nie sú.

armadnymagazin.sk